Life Princess

Part twenty-three

Z pohľadu Justina: 

Nemohol som uveriť, žeby jej toto mohlo urobiť vlastný otec. Veď Alex nie je ani plnoletá. Ale som rád, že som ju nakoniec presvedčil ayb šla so mnou do Berlína. Už skôr som sa rozhodol, že si tam kúpim byt aby som nebol s rodičmi a teraz sa to navyše aj hodí keďže budem s Alex. 

Nemala by kam ísť. A to som nemohol dovoliť. Ak by so mnou nešla, mhola by skončiť veľmi zle a niečo by sa jej ešte mohlo stať. Amsterdam je v noci dosť nebezpečný. Sedeli sme v taxíku na ceste na letisko kde nás čakalo lietadlo do Nemecka. Tešil som sa. Aspoň sa už do tejto krajiny nebudeme musieť vracať. Hlavu som otočil k Alex, ktorá sa len nemo pozerala von oknom a nevydala ani jedinú hlásku. Chvíľu som si myslel, že onemela pretože ona niekedy nevie kedy sklapnúť ale potom som si spomenul na jej situáciu a hneď som pochopil prečo jej do reči nebolo. 

Otočil som sa späť k môjmu oknu a všimol som si letisko. Boli sme tu. Slabo som ju pobúchal po ramene aby sa spamätala a ona pochopila čo od nej chcem. Vystúpila a dvere za sebou zatvorila. Zaplatil som šoférovi a postavil sa k nej. Letenku jej kúpim samozrejme ja pretože ona tu so sebou nemá ani žiadne veci a nie to ešte nejaké peniaze. Potiahol som ju za ruku a šli sme k okienku kde stála staršia pani, ktorá mi vôbec nebola sympatická. Jej krátke červené vlasy jej voľne padali na ramená a pracovnú uniformu mala dokrčenú. 

"Želáte si?" povedala otrávene. "Dve letenky do Berlína." povedal som pohotovo a pozrel sa na Alex. Tá sa pozerala všade len nie na tú pani. Chápal som, že nechcela aby ju niekto spoznal. Správy sa šíria rýchlo a ona nechcela aby ju niekto zastavil a pýtal sa jej, čo bude robiť keď ju vlastný otec vyhodil z paláca. 

"Prepáčte ale posledný let odišiel pred hodinou. Ďalší je až zajtra." pozrel som sa na šokovane, čo tu budeme robiť do zajtra? Kam pôjdeme? Bože,,,jeden problém za druhým. Prikývol som a vrátil sa k Alex. "Let bude až zajtra." povedal som jej a ona zodvihla pohľad zo zeme ku mne. "Čo tu budeme robiť?" spýtala sa vystrašene. Nechcel som aby sa tak cítila, no nič som jej ani nemohol povedať pretože by to nezaberalo. Zomrela jej blízka osoba, veľmi blízka osoba a otec ju prakticky nenávidí. A ja mám pocit, že to všetko kvôli mne. Že ja som celému na vine. 

"Neviem ale nemôžeme tu ostať. Musíme si niečo nájsť. Hotel alebo nejaké iné miesto na prespanie." prikývla a tak sme sa rozhodli, že bude lepšie keď pôjdeme do hotela. Jedna noc nás predsa nezabije. Len sa musíme posnažiť aby ju nikto nezpoznal. Chytili sme si taxík, ktorý nás zaviedol k najbližšiemu hotelu pri letisku. Nebolo to až tak ďaleko. Vystúpili sme a mohli sme vojsť. 

Hotel nebol veľký ale ani najmenší, taký akurát. Na jednu noc nám to stačiť bude. Vzali sme si kľúče od izby a išli sme tam. Apartmán mal dve oddelené postele, kúpeľňu a skrine. Taktiež balkón s nie moc dobrým výhľadom ale pochybuem, že sa Alex teraz bude zaoberať týmto. Bude rada ak si bude môcť kde ľahnúť. 

Tašky som položil vedľa postele a sadol si k Alex. Hlavu mala istotne plnú myšlienok typu: čo s ňou bude teraz, bude u mňa dlho alebo sa postaví na vlastné nohy, či sa vôbec ešte niekedy bude môcť ukázať v paláci a tak ďalej. Nechcel som nič hovoriť ale byť ticho vyše dvoch hodín jej podľa mňa nerobí dobre. 

Z pohľadu Alex:

"Musíš niečo povedať. Nechcem aby si bola celý čas ticho." povedal mi Justin. Nechcelo sa mi hovoriť! No mal pravdu. Potrebovala som sa niekomu vyrozprávať. A tiež sa ho opýtať na pár otázok. 

"Čo tu vlastne robíš? Myslím...tu v Holandsku. Nebol si náhodou pri svojej rodine?" odsekla som. Možno som mu to nemala dávať za vinu. Určite je pre neho rodina prednejšia ako ja ale v mojom vnútri to vrelo pocitmy a ja som myslela, že o chvíľu vybuchnem. "Áno bo som tam, ale keď som videl v novinách, že si utiekla, myslel som si, že sa zbláznim. Mal som o teba veľký strach, Alex. Rozhodol som sa, že ťa pôjdem hľadať ale nemohol som začať bez toho aby som sa spýtal tvojho otca čo sa vlastne stalo. Vtedy som sa dozvedel o toms tvojou matkou a potom si prišla ty." usmial sa a chytil mi ruku. Pri slove mama som sa zachvela. Ja už toto slovo nepoviem nikomu. Nebudem môcť. Aj keby si otec našiel novú, o čom pochybujem. "Čo jej vlastne bolo? Nikdy mi nič nepovedala. Vždy vyzerala zdravo! Ani ma nenapadlo, žeby jej niečo bolo!" spustila som ďalšiu dávku plaču. 

Moja mama bola vždy zdravá. Aspoň tak pôsobila....a teraz, teraz tu nie je. Nie je tu aby sa ma zastala pred otcom. Nie je tu aby mi dávala rdy, aby mi pomáhala v živote a ukazovala mi, ktorým smerom mám ísť. Sama to asi nezvládnem. Sama som proste stratená. Teraz keď už tecnicky nemám ani otca, som sama v celom svete. Nechcem sa priživovať na JUstinovi a jeho rodine. Je mi to blbé. Chcem sa naučiť byť sama a postarať sa o seba, nech potom otec vidí, že som schopná zvládnuť to. Nech si potom nemyslí, že to čo mi v živote dali, mi nestačí. Nech si nemyslí, že som rozmaznaná! 

"Viem, že je to ťažké ale budeš sa s tým musieť zmieriť. Vo svete umiera veľa ľudí, Alex. Každý deň je tu rodina, ktorá sa vyrovnáva so stratou blízkeho. Mysli na to, že nie si sama, ktorá to prežíva dobre? Nie si sama. Nikdy nebudeš v živote sama. Som tu ja, moja rodina a tvoja mama je vždy pri tebe, len ju nevidíš." hovoril mi potichu do ucha a ja som pozorne počúvala každé jedno slovo, ktoré vyšlo ze jeho úst. Všetko, čo povedal malo niečo do seba. Nikdy nebudem na svete sama pretože ľuďom blízki umierajú vždy. To jediné mi ako-tak zdvihlo trochu náladu. 

Justin ma pevne držal a jemne s nami kýval do strán. Bolo to upokojujúce a zároveň pekné. Teraz som sa necítila až tak mizerne ako pred pár minútani. 

Rozhodla som sa, že si trochu pospím. Aspoň si odpočiniem a ráno pôjdeme do Berlína. Nechcela som tam ísť ale kde inde by som šla? K Tannerovi? Jeho som tiež nechcela otravovať. Pomohol mi dosť. Ľahla som si na posteľ, prikryla sa dekou a zatvorila oči. Moja myseľ tvarovala jediný obraz:našu rodinu ako sme boli ešte všetci šťastní. Musela som to okamžite vyhnať z hlavy pretože som dobre vedela, že to sa už nikdy nezopakuje. Už nikdy nebudeme tá šťastná rodinka pokope. Budem len ja a otec, rozhádaní a pravdepodobne sa ani nikdy neudobríme. A to ma mrzí zo všetkého najviac.