Lokiho spoluväzeň (1.) [DOKONČENÉ]

39. Tonyho nočné mory

♚ pohľad rozprávača♚

Tony Stark kráčal zničeným mestom. Omietka z budov sa sypala na cesty, kde horeli autá či mŕtvi ľudia. Cesty boli rozbité...tak ako väčšina okien. Zaprášený vzduch plný prachu sa mu dostával do pľúc a poriadne ho rozkašliaval. Oblek nemal, a tak mohol len pomaly kráčať ďalej a zhrozene pozerať čo sa to tu stalo. Zrazu započul zvuk, ktorý ho desil v nočných morách. Zvuk, kvôli ktorému mnohé noci prebdel v dielni. Armáda z vesmíru, chitaury, proti ktorej bojovali v New Yorku. V oblohe sa zjavila brána do iného vesmíru...temná a nekonečná ako keď ňou preletel počas bitky. Z nej sa valilo jedno monštrum za druhým. Zrazu sa Starktower, ktorá bol vidno v diaľke, začala nakláňať a padla k zemi...jedno z monštier ju zhodilo ako domček z kariet. Preletelo cezeň a už jej nebolo.

,,Nemáme šancu...je to márne." Ozval sa kapitán, ktorý si držal ruku na rozsiahlej rane na pravom boku. Pozeral sa do zeme, no v očiach, ktoré Tony zbadal bol sklenený pohľad. Bez chute do života či bojovať...
Nato sa pozrel čo ho na zemi tak fascinovalo. Štít...symbol Kapitána Ameriky bol rozlámaný na niekoľko častí. Hviezdu z rozlomených kusov bolo poznať, no dostala skrivený tvar.

,,Nie! Bojujeme až do konca! Sám to tak hovoríš!" Snažil sa ho povzbudiť Stark.

,,Nechaj ma!" Sotil ho kapitán od seba takou silou až Tony spadol. ,,Stále prilietajú ďalší! Obkľúčili nás! A ty si tam nebol...lebo bez obleku si nič! Si ako obnažená rana, ktorej sa len dotkneš a už bolí. Jedného po druhom nás zabili...v tom chaose sa mi podarilo utiecť...ale ostatní... sú mŕtvy...ich armáda sa pred ničím nezastaví..." Syčal cez záťaté zuby kapitán. Pritom ukázal na ulicu pod mostom.

Stark sa naklonil cez okraj a na zemi videl svojich mŕtvych zohavených priateľov.

,,Nie! To nemôže byť pravda!" Chytal sa za hlavu...jeho nočné mory sa stali realitou.

Zatvor oči Tony. Urob hlboký nádych a výdych. Musíš sa ukľudniť. Ozval sa zrazu v Tonyho hlave hlas.

,,Kto si!?" Kričal a obzeral sa zbesilo naokolo.

Snažím sa ti len pomôcť. I keď si geniálny vedec a mechanik. Tu je ti to takmer k ničomu. Tvoja myseľ je slabá...ľahko manipulovateľná, nenechaj sa ovládať a bráň sa!

,,Ako sa môžem brániť je to márne..." Povzdychol si Stark.

Všímaj si detailov. Na to si expert. Nájdi čo ti na tejto alebo akejkoľvek inej situácii nesedí...musím pomôcť ďalším. Drž sa.

,, Neodchádzaj!" Povedal Stark akoby posledný krát videl svojich rodičov v deň havárie, o ktorej by vedel, ale nemohol jej zabrániť. Čakal na odpoveď... avšak jeho myseľ hučala prázdnotou.

,,Už si to pochopil? Nikto nepríde...sme v tom sami. Zomrieme tu..." Povedal kapitán zmierený so svojou smrťou.

,,Muž s povahou ako ty by sa tak ľahko nevzdával! Začal využívať radu, ktorú dostal. Všímal si detaily, akékoľvek uvidel. Všetko sedelo dokonale... až na správanie kapitána... každý nájde svoje dno...i on ho mnohokrát našiel, a odrazil sa od neho...no keď bol na dne...takto sa nikdy nesprával.

,,Bojoval som dokým to šlo..." Krútil hlavou kapitán.

,,A keď ich zabíjali, tak si utiekol! To nie si ty!" Skríkol na kapitána a spomenul si na vetu...nikomu never!

Ilúzia sa rozplynula na hmotu a vsiakla sa do popraskaného chodníka.

,,Prvou skúškou uspel si...no radiť sa s iným nesmel si...preto bude druhá o to ťažšia...nočné múry ťa už i cez deň strašia...nikde sa pred nimi neschováš...do hrobu sa s nimi pochováš!" Zaznel hlas ukrutný a všetko naokolo zmizlo...