Lokiho spoluväzeň (1.) [DOKONČENÉ]

13. ozdoby

,,Nestačí ti, že tu máš kus prírody, ty ju musíš ešte zdobiť?" Prehodil sarkasticky.

,,To je nemecká tradícia, ktorá sa rozšírila do celého sveta. A už nemrnči a poď pomôcť! Mike kde sú tie krabice?"

,,Máš ich pod postelou." Povedal Mike, ktorý ako vždy stál za sklom.

,,Vďaka!" Rýchlim krokom som sa presunula k posteli, zohla sa a vytiahla krabicu. Zacitila som za sebou Lokiho prítomnosť. Otočila som sa, aby som sa ujistila či je to pravda. Stál za mnou a pozoroval krabicu skúmavým pohľadom.

,,Zvedavý čo vešiame na stromček?"

,,Ani nie. Midgarďanské sviatky ma vôbec nezaujímajú." Povedal znudene a odvrátil zrak. No zazrela som ešte jeden krátky pohľad, ktorý uprel na krabicu.

,,Nevadí, pomôžeš mi ich povešať." Povedala som nadšene a otvorila krabicu. Zvnútra sa na mňa zaleskli zlaté a strieborné reťaze, vianočné gule trblietavej alebo matnej farby či malé postavičky snehuliakov, tiež na zavesenie. Samozrejme nechýbala tu ani krabica plná salóniek.
,,Ideme na to!" Prehodila som odhodlane a predstavovala si v hlave poriadnu drsňácku hudbu. Ale navonok som sa cítila ako kutil s.r.o., nič pre poserov! Ich motto.
Vytiahla som reťaze a podala ich Lokimu. Ten sa na mňa zamračil.
Prekrútila som oči. ,,Tú reťaz prehoď z vrchu na dol okolo stromčeka."

,,Prečo si to neurobíš sama."

,,Pretože si omnoho vyšší?" Povedala som sarkasticky a nadvihla obočie. Možno to je sexi boh, ale v tejto chvíli ma poriadne vytáča a moja hranica zúrivosti je na maxime.
Loki zobral reťaz a vďaka jeho výške ju bezproblémov obmotal okolo stromčeka.
Niečo ma napadlo.
Zobrala som adventný kalendár a zo zadnej strany napísala:
Fury ver mi.
Potom som kalendár zavesila pred kameru tak, aby bolo vidno túto vetu a samozrejme, aby im kalendár úplne zakryl výhľad na izbu. Robím to tak, keď nechcem byť rušená alebo trucujem. Najprv sa to Furymu nepáčilo, ale zvykol si. Uvidíme či mi to prejde, aj keď tu je Loki.
,,A teraz vianočné svetielka!" Povedala som nadšene a už ich vyťahovala z krabice.

Loki sa s neidentifikovateľným úsmevom pozeral na kameru. Potom sa pozrel na mňa a dodal. ,,Mazané."

,,Nemusia nás predsa šmírovať celý čas." Úprimne sa pousmial. Prvý krát! No hneď na to nasadil svoju nepreniknuteľnú kamennú masku.

Stromček sme zdobili do neskorého večera.