Lokiho spoluväzeň (1.) [DOKONČENÉ]

19. rozhovor s Bannrom

Zdravím vás po dlhom čase pri ďalšej kapitole. Nápad neprichádzal a ani "Lokiovka" (autorovo vymyslené slovíčko🙂-nálada hodná na písanie Lokiho fanfikcie) nebola najlepšia. A človek čo so mnou spí v jednej izbe a chrápe ako cirkulárka tomu tiež nepomohol. Ale teraz je konečne na svte! Príjemné čítanie!

Stála som pred dverami Bannerovej izby. Pozerala som na ne a nevedela či mám zaklopať alebo nie. Po chodbe šiel Stark. S Nadvihnutým obočím nado mnou pokrútil hlavou.

,,Čo tu tak sama pred tými dverami? Snáď nešpehuješ." Popichol ma.

,,Ja len neviem či mám zaklopať." Odpovedala som mu s povzdychom.

,,Vďaka tebe nezničil celú základňu a neprebudil sa niekde sám v jaskyni, ale vo svojej posteli." Vyjasnil mi Tony situáciu aj so svojim typickým úškrnkom.

,,Ja len, že pokiaľ si na to nepamätá, tak by bolo lepšie nepripomínať mu to." Povedala som nerozhodne a ustarostene.

,,Vždy si pamätá, že sa premenil, len nevie čo robil. Klobúk dolu ako si ho zvládla. Možno si takto omotáš okolo prstu aj Lokiho." Žmurkol na mňa.

,,Toho boha klamstiev? Nie ďakujem." Nadvihla som nos na znak, aby to viac nerozoberal. Stačí, že s ním zdieľam izbu. Je jedno prekvapenie za druhým. Alebo aj jeden podraz za druhým.
Minule som si schovala čokoládové keksy na večerné trávenie u telky.
Bola som preč len pár minút a on mi ich vyžral! No a ja som našla večer iba obal zývajúci prázdnotou.

,,Nikdy nehovor nie." Vrátil ma Tony do reality. ,,Je to len na tebe. Aj to či zaklopeš nášmu zelenému priateľovi na dvere." Zrazu sa prešmykol okolo spomínaných dverí a zabúchal na ne miesto mňa!

,,Stark!"

,,Ber to tak, že som ti ušetril pól hodinu života! Tú môžme využiť napríklad bláznivou jazdou po meste!" Kričal Tony kráčajuc chodbou ďalej.

Dvere sa otvorili a v nich stál Banner.
,,Ahoj Tara." Pozdravil ma s milým úsmevom. ,,Poď ďalej."

,,Ahoj." Zmohla som sa len na ahoj!? Tak to musím napraviť. ,,Ako sa ti darí?" Ešte lepšia otázka! Dnes mi to fakt ide!

,,Dnes už lepšie. Posaď sa." Ukázal na stoličku v skromnej kuchynke zasunutú k malému okruhlému drevenému stolu. Obaja sme si sadli ,,Musím sa s tebou porozprávať." Povedal vážne.

,,Počúvam."

,,Neviem čo si včera urobila, ale všetko si pamätám. Nie sú to ako zamlžené spomienky...toho...druhého chlapa. Stále si ich prehrávam v hlave. Vidím ako sa s...Hulkom rozpráva malé dievčatko." Nadvihla som obočie. ,,Iste, si už slečna, ale vo veľkosti si oproti Hulkovi ako malé dievčatko. Počúval ťa, naslúchal ti. Neviem ako si to urobila, no možno by som s tvojou vzorkou krvi mohol niečo zistiť." Hovoril plný očakávania.

,,Zistiť čo? Prečo som sa vedela s Hulkom rozprávať alebo či náhodou nenájdeš liek?"

,,Oboje."

,,Vieš, že neznášam injekcie. Ale ak ti to urobí radosť..." povedala som dostratena. Pousmial sa.

,,A prečo...si zozelenal?" Opatrne som sa spýtala.

,,Bol som u seba v laboratóriu. Študoval som...to ti môže povedať Fury...dokým nezaznel alarm. Dnu vpadli ozbrojený čierny muži..."

,,Hydra?"

,,...to neviem. Na to sa musíš spýtať kapitána. No vystrelili po mne. Ale guľka neprešla mojim telom. Odrazila sa od...toho druhého chlapa...Hulka. Neviem čo hladali. Ani či to našli."

,,Ďakujem, že si mi povedal čo sa stalo." Pozrela som na hodinky. Bolo trištvrte na osem. ,,Rada by som sa s tebou porozprávala ešte dlhšie, ale musím ísť, lebo nestihnem školu." Povedala som vybiehajúc z dverí. Zakývala som mu a trielila k svojej izbe, kde na mňa už čakal premenený Loki vo svojej mladej podobe.

,,Meškáš." Povýšene sa pousmial. Aj keď nebol vo svojom tele a mal na sebe podobu sedemnásťročného fagana, stále vyzeral skvelo ako boh klamstiev a nezbedností.

,,Len chvíľku." Pousmiala som sa a vzala školskú tašku. ,,Môžme ísť!"