Lokiho spoluväzeň (1.) [DOKONČENÉ]

43. - vždy je na výber

•Lokiho pohľad•

Pomaly som otvoril dvere vedľa. Obával som sa čo v nich nájdem. Zmačkol som kľučku a potlačil. Dvere šli otvoriť veľmi ťažko. To naznačuje, že sa s touto spomienkou niekto zahrával.
Čierna miestnosť, žiadne okná, svetlo sa tu vyskytovalo len z malých podlhovastých žiaroviek na obróvskom prístroji. Na ňom bola pripútaná Tara. Šklbala sebou a snažila sa uvoľniť popruhy. Revala akoby jej šlo o život. Možno, že i šlo.
Vedľa prístroja som zazrel skupinku ľudí. V popredí vytŕčali Fury, Coulson, Hill a Banner, ktorého si pamätám od doby, čo mi jeho druhá zelená polovička dala nakladačku. Za nimi bolo ešte päť vedcov s papiermi v ruke.

,,Naozaj jej chcete vymazať túto spomienku a pamäť do incidentu s meteorom?" Spýtal sa neisto Coulson. ,,Vymazanie jednej spomienky chápem, ale zrušiť jej celé detstvo, roky čo strávila s rodičmi, než zomreli...nezdá sa mi to správne." Úprimne sa vyjadril Coulson.

,,To o kom teraz hovoríme, nie je Tara! Pozrite sa na ňu!" Ukázal prudko Fury vystretý ukazovák na Taru. Ta len ešte viac zaškriekala.

,,Možno jej vymažete spomienku a tým ma spomalíte! Ale stále tam budem! Stále budem pomaly zožierať jej vnútro,jej ja...až ostanem len ja!" Kričala neľudským hlasom.

,,Máte pravdu, je potrebné to urobiť." Sklonil hlavu Banner. ,,Viem aké ťažké je ovládať niečo čo chce ovládať teba." Snažil sa prihovoriť k Tare aj keď sa naňho len zabijácky škerila. ,,Tento boj bez našej pomoci nevyhraje." Poznamenal.

,,Chcete k tomu niečo dodať aj vy Hill?" Otočil sa a uštipačne dodal.

,,Mali by sme to urobiť." Sklonila hlavu.

,,Zapnite to." Prikázal Fury.

Vedci podišli k prístroju a začali ho pripravovať na zákrok.

,,Len ste si predĺžili utrpenie!"

Prístroj sa rozžiaril a ju oslepil jasný paprsok lúčov. Prestala sebou mykať a odpadla.

,,Odvedte ju do jej novej izby." Rozkázal Fury a odišiel.

Prístroj zhasol a jediné svetlo šlo cez dvere z chodby bludiska. Zťažka som ich za sebou zabuchol.
Pomaly som kráčal bludiskom, veľa krát narazil na slepú cestičku. Pootváral mnoho dverí a spoznal jej povahu ešte viac do hĺbky. V mnohých nových spomienkach som hral hlavnú rolu len ja a ona. Sprvu sme si robili len zle, no neskôr som hneď po otvorení dverí začul smiech. Narazil som i na spomienky ako ma postrelila, ako som ju zmenil na dieťa a ako ma nakoniec s mojím žartíkom dobehla ona. Alebo i pohodové chvíle počas Vianoc.
Až teraz som si plne uvedomil aký krutý som z prvu bol. Bola to moja ochrana voči svetu...avšak až priveľmi tvrdá. Ako na priateľov, tak i na rodinu, aj keď nie je moja práva. No Tara sa mi poriadne dostala pod kožu.

Zazrel som voľnejšie priestranstvo medzi stenami bludiska. Zrýchlil som krok a postupne sa mi vynorila rozbitá kamenná fontána, z ktorej vytekala voda. V strede bola socha dvoch labutí so zahnutými krkmi. Dotýkali sa zobáčikmi...teda mali by. Krk jednej z nich bol zlomený a padnutý vo fontáne. Obe dve sa rozpadávali a drolili na malé kúsky. Oproti fontáne, pri živej stene bludiska bola mohutná kamenná lavička. Sedel na nej lukostrelec. V pochmúrnom prostredí jeho farby úplne vymizli. Tak ako farby lístia na stenách bludiska. Pokožka, oblečenie, všetko mal čiernobiele. Hlavu mal položenú do dlaní. Zlomený luk s prasknutou tetivou ležal vedľa neho.
Toto už nemôže byť preľud. Tarino podvedomie ešte odoláva. Je zničené a slabé, ale ešte ho hlas neovládol. Našiel som prvého člena tímu.

,,Čo sa ti stalo?" Ticho som sa spýtal. Neviem ako dosiahol hlas zničenie mysle človeka do takejto miery. (Vysvetlivka: postava Hawkeya, ktorá sedí na lavičke, je jeho myseľ, keďže sa všetko odohráva na úrovni mysli) Lukostrelec je na tom veľmi zle.