Lokiho spoluväzeň (1.) [DOKONČENÉ]

38. svaly sú k ničomu

•Lokiho pohľad•

Dvere ma doslova vcucli niekde úplne inde. Naokolo nebolo nič...len šedá atmosféra až za horozont...ktorý tu zrejme neexistoval. I tu sa rozrastala ta nechutná pulzujúca hmota. A dvere čo mali byť za mnou zmizli. No zrazu sa miesto nich predo mnou objavil Thor. Bol zmätený. Obzeral sa naokolo a mal sivé dúhovky. Akoby nevidel...no zrazu spočinul jeho zrak na mne.

,,Ty! Si s ním! Zradil si nás!" Kričal zbesilo. ,,Mal som ťa zabiť, keď som mal na bifroste tú možnosť!" Kladivo namieril na mňa.

,,Ukľudni sa Thor! Ešte som nič neurobil!" Stál som bez pohnutia. Nevedel som čo urobí...a úder jeho kladiva s ľudským telom nemusím prežiť. I keď je to na úrovne mysle.

,,Nie! Už mám toho dosť! Vo chvíli, keď ti začínam veriť, tak sa mi otočíš chrbtom!" Sklonil hlavu a zhlboka dýchal.

Naokolo sa šedistá atmosféra zmenila na svet, ktorý som už v živote nechcel vidieť. Jötunheim...mrazivý ako vždy. Len tma a večný chlad. A červené vykúkajúce oči jeho obyvateľov spoza masívnych ľadovcov.

,,Chcel si ich predsa zničiť nie!? To ťa neustále trápi!? Kvôli tomu nemôžme byť ako bratia, ktorí by si verili?" Reval Thor a chytal si hlavu. Myslel som, že má pevnejšiu myseľ. No, keď toto dokázal hlas za pár minút...ako sú na tom ostatní... Mal som len jedinú možnosť. Nebol som si ničím istý. Ale skúsiť som to musel. Buď sa Thor ešte viac naštve a zaútočí na mňa alebo zmizne ako prízrak.

,,Pekný pokus...na entitu z iného vesmíru vieš zahrať city až veľmi dobre." Zasmial som sa a nahodil pyšný tón, tak aby mal hlas pocit, že mám nadhľad a tak ľahko ma nedostane. Len teraz dúfať, že sa nemýlim.

,,Vcelku rýchlo ti to docvaklo. Tvojmu bratovi ešte stále nie." Zasmial sa hlas v podobe chlapca za mnou. Agresívny Thor sa zmenil len na ďalšiu pulzujúcu hmotu. Taktiež svet okolo mňa zmizol a opäť som bol niekde a nikde zároveň, naokolo len šedistá hmla. Hlas podišiel ku mne a ukázal pred seba. Zjavila sa tam ilúzia mňa a Thora ako spolu bojujeme. ,, Niečo tomu chýba. Ach áno, tvoja dýka!" Zasmial sa a moja ilúzia zrazu vytiahla na Thora dýku. Držala ho v nevymaniteľnom chmate a dýkou mu šla podrezať krk. ,,Zbohom hromozvod...syn Odina, myslel som, že si silnejší. Nesmúť, čoskoro navštívim i tvojho otca a zaistím, aby ste sa opäť stretli...v ríši mŕtvych! Potom zničím aj tú!" Po chrbte mi z jeho smiechu prebehli zimomriavky.

,,Thora nechaj na pokoji!" Skočil som k ilúziam. No zrazu z nich boli dvaja skutoční polobohovia bojujúci na život a na smrť...na bifroste.

Vytrhol som svojej ilúzií dýku z ruky. Tá povolila stisk a pustila Thorovi krk...ten sa hneď prudko nadýchol, nato vyskočil pripravený znovu bojovať. Ale to čo videl ho zarazilo.

,,Loki!? Lokiovia?? Prestaň sa so mnou zahrávať hlas!" Kričal do prázdna vesmíru Thor. Jediné čo sa scéne z bifrostu nepodobalo, bola hmota v diaľke, ktorá sa rozrastala snáď po celej Tarinej mysli...ako pliaga.

,,Ukľudni sa braček, to všetko robí hlas, zahráva sa s tebou...on je ilúzia!" Ukázal na mňa. ,,Keď ho prebodneš dýkou čo drží, tak zmizne! Nikto sa neochráni pred sebou samým, tá dýka je jeho výtvor...rovnako i telo!" Fingovala ilúzia. Thor sa na mňa zamračene pozrel.

,,To nie je pravda brat môj! Ilúzia je tu on! Ja som ti práve zachránil život!" Zamračil som sa. Pomôžem mu a on ma tu ešte prebodne, lebo mu to povedala ilúzia.

,,Dokáž to!" Ukázal na mňa kladivom.

,,Pred chvíľou som bol úplne niekde inde, tam si ma chcel zabiť...ja som pochopil, že to nie si ty, lebo ťa poznám...poznáš ty mňa?" Nadvihol som obočie. Ja som mal len šťastie. Nemal som ani tušenia či to je alebo nie je Thor. Hlas mohol pokračovať v ilúzií...ale neurobil to...aby mi ukázal toto a dostal ma sem! Parchant!

,,Ja už neverím ničomu čo tu je!" Obzeral sa naokolo.

,,Ver, že pravdivé môže byť všetko...a zároveň nič." Poukázal som na svet naokolo. ,,Taká už je myseľ, preto sa s ňou tak rád zahrávam a učím sa jej porozumieť. Je neskutočná a zároveň tak realistická." Ksakru! Hlas tu zo mňa ešte vytiahne všetky city.

Thor sa zrazu ohnal kladivom! Zatvoril som oči a dal si ruky pred tvár. Za to čo som povedal by som si dal ranu najradšej i sám.
Náraz však neprichádzal.
Pootvoril som oči a vedľa seba zazrel iba pulzujúcu hmotu. Pozrel som na Thora a udivene sa spýtal. ,,Ako si vedel, že som to ja?" Nechápal som...takto sa normalne nesprávam.

,,Vďaka tomu čo si povedal braček...viem čo s ľuďmi robí láska. Bol by som rád, keby si takýto i ostal." Pousmial sa.

,,To radšej nie..." Zasmial som sa a schoval si dýku čo tu zanechala moja ilúzia vedľa tej svojej čo nosím vždy pri sebe. Ako hlas cez ilúziu hovoril, keď zabodnem do jeho ilúzie túto dýku, rozplynie sa. Avšak je mi podozrivé, že ju hlas zabudol zničiť.

•Tarin pohľad•

Nevládzem. Neviem kde som, je tu len tma. Sem tam však zazriem záblesky starých spomienok. Mnohé z nich si však nepamätám. Neviem kde sa odohrávajú, prečo v nich ľudia bojujú, prečo po sebe kričia. Sú to ľudia pre mňa povedomí...možno blízky, ale neviem si spomenúť. Keď sa pokúsim na niečo pomyslieť, zasiahne ma neskutočná bolesť po celom tele...akoby som umierala. Ak nie som už mŕtva. Zrazu sa mi zjavila ďalšia. Bojovali v nej traja ľudia...počula som ich len jemne. Jeden sa snažil niekoho zachrániť. Ak som pochopila dobre, tá dýka by bola preňho ako meč pre rytiera na bileom koni. Nechcela som zažiť tú bolesť znovu, už som sa prestala pokúšať odtiaľto dostať...či si len spríjemniť nekonečnosť tejto drvivej chvíle nejakou peknou predstavou...nechcela som zažiť tú bolesť znovu.
Nádych.
Výdych.
Zatienila som dýku pred silou čo ma tu drží...preňho akoby zmizla. A pre nich sa dýka stala mečom.
Bolesť.
Krik.
Nárek.
Nedokázala som už zvlykať. Slzy mi stekali po lícach...ja som ich však necítila. Jediné čo som pociťovala bol len strach a bolesť.

Ďalšia časť takto skoro, nech nezabudnete čo sa dialo minule ;) Otázka na vás! Chcete podrobnejšie ako sa naši hrdinovia dostávajú cez zákutia mysle alebo to mám preskočiť a dať rovno koniec? :*