Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Sme predsa súrodenci Sinistroví."
V živote som cítila už veľa vôní. Vlastne oveľa viac, než bežná alfa, stovky. Poznala som nevinné vône, vône previnilé, divoké, lákavé či vášnivé.
No vôňa, ktorou oplýva omega, ktorá stojí vo dverách a hľadí na mňa, je bezpochyby tá najnádhernejšia akú som doteraz poznala. Nie je nič zvláštne na tom, keď vám jedna omega vonia viac a iná menej. Je to hlavne vec vkusu, rovnako ako sa obyčajným ľuďom viac páči jedna osoba ako druhá. V našom svete je výber partnera zložený na oveľa primitívnejšom a pudovom pocite. Osoba, ktorá sa ti páči ti vonia. Ozaj, ozaj dobre. Vtedy nepotrebuješ riešiť, že daného človeka nepoznáš. Rovnako ako ja v tomto momente. Zhlboka sa nadýchnem, dostávajúc svoje pocity späť pod kontrolu. Teraz ďakujem otcovi za to, že ma naučiť tak dobre potláčať svoje túžby a pocity. Privriem oči, napočítam do štyroch a otvorím ich.
Závan nutkania je preč.
Otočím sa sa ku Evenovi, ktorý si čmára do zošita a drgnem do neho lakťom.
„Čo je?" zašepká.
Myknem hlavou smerom ku malej omege, ktorá sa práve usádza ku dievčaťu pár radov pred nami.
„Kto to je?"
Pohľad mu padne na osobu môjho záujmu a široko sa zaškerí.
„Jullian Antools. Jeho otec je bohatý podnikateľ, takže synček si žije na veľkej nohe. Veľa o ňom neviem, s nikým sa tu moc nebaví. Teda, má pár kamošov, no ja medzi nimi nie som...prečo, páči sa ti?" Nadvihne šibalsky obočie.
Zamračím sa. Mne sa nikto nepáči. Je to len obyčajná príťažlivosť, vec, nad ktorú som sa preniesla už pred rokmi.
„Nie. Len...dobre vonia."
Blondiak pokrúti hlavou. „Vy alfy to máte fakt divné. Ako ti môže niekto voniať?"
„Pozri," nadýchnem sa. „Nebudem ti to tu vysvetľovať..."
„Nechápem prečo, veď..."
„Á, pán Hardin," preruší jeho mluvu učiteľ, ktorý ho sleduje od katedry. „Vyzerá to, že máte veľa rečí. Tak ich použijete na dobrú vec. Poďte nám zopakovať látku z poslednej hodiny."
Even sa zatvári tak nešťastne, až mám chuť rozosmiať sa.
„Ale pán profesor," začne, no Lemann sa s ním nezabáva. Zrejme je skutočne taký prísny, ako o ňom hovoril riaditeľ.
„Bez rečí, Hardin. Buď idete ku tabuli, alebo vám do klasifikácie pribudne ďalšia nedostatočná. Tento pol rok už druhá, pripomínam."
