Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Kristán Sinister
„No čo."
Prebudilo ma ostré slnečné svetlo, ktoré dopadalo z okna presne na moju tvár. Najprv som nevedel, kde som, posteľ bola priveľmi mäkká a obliečky príliš hebké. Až nahé ženské telo, ležiace vedľa mňa na bruchu, mi pomohlo rozpamätať sa na včerajší večer.
Pomaly, aby som betu sladko spiacu vedľa mňa neprebudil, som sa zodvihol, natiahol som sa pre boxerky, ktoré ležali opodiaľ na zemi a rýchlo som si ich obliekol. Potom nasledovalo dlhé hľadanie trička, ktoré bolo zakopnuté pod posteľou a nakoniec nohavíc, ktoré viseli na dverách. Ako sa tam dostali, mi bolo záhadou. Pravdepodobne mi ich v tom zhone nemenované dievča príliš rýchlo strhlo.
Ako som kráčal dole schodmi, vracali sa mi útržky spomienok na včerajšok. Sedel som v klube, ako vždy, s trochou alkoholu v pohári som hľadal spôsob, ako príjemne stráviť večer. Nebolo zvláštne, že v chladnom Nemecku neboli kluby tak plné ako v Taliansku. Títo ľudia sa akoby zabúdali baviť. Tmavá miestnosť, v ktorej hrala hlasná hudba bola plná tak s polovice, keď sa konečne okolo polnoci dnu nahrnulo dostatok ľudí a medzi nimi aj beta, ktorej meno som zabudol v okamihu, ako mi ho povedala. Ani si nepamätám, či som jej povedal to svoje, tak rýchlo sa na mňa vrhla. Mala krátke červené šaty, ktoré veľmi ľahko priviedli moje hormóny do bodu varu. Keď sme sa po troch drinkoch dostali ku nej, pamätal som si len čelo postele, narážajúce do steny a jej nechty, zabodnuté v mojom chrbte. Ani som sa tie rany neobťažoval vyčistiť. Vedel som, že do rána tam nebudú.
Dom bol obrovský, pravdepodobne to bola nejaká zazobaná fúria. Modlil som sa, aby som na nikoho nenarazil, keď som sa ako duch presúval po veľkej hale s krištálovým lustrom. Ten dom bol gýč na gýč, od toľkej krasoty ma boleli oči. Nepamätal som sa, že by som si ho večer všimol. Aj keď pravda bola, že som si nevšímal nič iné, iba jej červené šaty, ktoré som sa snažil strhnúť všetkými spôsobmi. Hm, možno budú ležať niekde na zemi tu.
Oslavujúc úspech, že som sa dokázal vytratiť bez toho, aby som stretol živú dušu, som vyšiel na príjazdovú cestu a rýchlym krokom som zamieril na ulicu. Bol som v pre mňa neznámej časti mesta, v nejakej vilovej štvrti. Nemohlo to byť ďaleko od klubu, lebo sme šli pešo. Vybral som sa teda ulicou, ktorá sa mi páčila najviac a čoskoro som uvidel nápis nad klubom, v ktorom som strávil včerajší večer. Potom som sa už ľahko dostal na cestu, ktorá viedla ku mne domov. Bolo krásne ráno, preto prechádzka po prešukanej noci bolo to najlepšie, čo som mohol chcieť. Odolával som nutkaniu rozbehnúť sa do lesa, ďaleko od všetkého. Ale rýchlo som to zavrhol. Takto som problémy riešil kedysi, nie teraz. Teraz som bol iný a vyhovovalo mu to omnoho viac, ako sa každé ráno budiť nahý na kraji lesa.
Trvalo mi vyše hodiny, kým som sa dostal k našej štvrti. Kráčal som pomaly, mal som čas, veď bol piatok. A na konci týždňa sa do školy nikto neponáhľa. Keď som vkĺzol do domu zadným vchodom, neprekvapila ma hudba, otriasajúca domom, ktorá sa rinula z izby Anna-Marie, ani to, že Anta nebola doma. Leo ako každé ráno visel dolu hlavou zo stropu, jeho osobitý štýl meditácie ma niekedy zarážal. Teraz je to už normálne, prechádzať okolo môjho skoro štrnásť ročného brata opatrne, aby si ho náhadou nevyrušil a on nespadol. Tmavé vlasy mu visia dole a chudé ruky má založené na hrudi. Vyzerá ako v delíriu, mimo tohto sveta, no hoc má zavreté oči, veľmi dobre vie, že som doma. Chcel som okolo neho prebehnúť čo najrýchlejšie, no už na treťom schode má zastavil jeho tenký hlások.
