Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Jullian Antools
„Vždy budem čakať."
„Niečo ti chýba, však, Antallia? Niečo ti chýba a ja viem čo!"
Niečo mi chýba...
Zadrží ma Kristiánova ruka. Hlava sa mi krútil a zrak trochu zostrí, uvedomujúc si, že všetci zastavili.
Adrian mi podá fľaštičku. Okamžite ju vlejem do hrdla a vrátim mu ju.
„Kam pôjdeme? Nemôžeme sa vrátiť domov."
Domov...to slovo znie teraz ako výsmech.
„Markusova rodina tu má neďaleko chatu," ozve sa Hans. „Môžeme prespať tam."
Jullian sa o mňa opiera celým telom, cítim, ako sa trasie. Dlho už nevydrží stáť na nohách, preto prikývnem.
„Vieš sa tu orientovať?"
„Postačí mi, keď ma dostaneš na označenú cestu," odpovie.
Orientáciu nechávam na Anmy, pretože nemôžem niesť Julliana aj určovať smer. Skrčím kolená a pomôžem mu vyškriabať sa mi na chrbát. Nič nehovorí, neprotestuje, nekriví tvár. Je ticho, jediné, čo je počuť, je jeho prerývaný dych. Desí ma to. Netuším, čo všetko mu otec urobil, no už len pomyslenie na to ma privádza do zúrivosti. Chytím ho pod stehnami, on mi obmotá ruky okolo krku a rozbehnem sa za ostatnými.
Anna-Marie je dobrý stopár. Netrvá dlho, kým sa dostaneme na cestu a odtiaľto preberá velenie Hans. Opäť bežíme, ale nie tak šialene, ako pred chvíľou. Lupník nás spoľahlivo kryje pred otcovými ľuďmi a navyše bežíme opačnou stranou. Ich vôňa je čoraz slabšia a slabšia, až napokon sa úplne zmieša s pachom zvierat, lesa a hliny.
Marcusova chata je nízka jednoposchoodová budova so šikmou strechou, postavená do kopca. Dominuje jej balkón a drevené obloženie, niekoľko maličkých okien vpredu a malé dvere. Hans vyjde po schodoch, chvíľu študuje niekoľko prázdnych kvetináčov a napokon víťazoslávne vytiahne malý kľúč.
„Boli sme tu v zime. Pamätal som si, že tu nechávajú kľúče."
Dvere protestujúco zaškrípu, keď ich otvorí. Všetci sa nahrnú dnu, ja zložím Julliana na najbližšiu sedačku a potiahnem Anna-Marie von.
„Musíme urobiť ochranné pole. Máš triskelion?"
Prikývne, vytiahne ho spod trička. Otočíme sa chrbtom a odkrokujeme každá sedem krokov. Dvojbod je najjednoduchší ochranný obrad. Pole vydrží maximálne dvadsaťštyri hodín, no to je zatiaľ dosť. Jediná potrebná vec sú dve triskeliony - ľavotočivý a pravotočivý. Ľavotočivý energiu odčerpáva, pravotočivý dodáva. Za použitia správnej formulky a protichodná energia spojí a náraz vytvorí dočasné ochranné pole, ktoré zabráni nášmu vystopovaniu.
