Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Marie Sinister
„Na súrodencov Sinistrových."
Zobudí ma jeho naliehavý hlas. Skláňa sa nadomnou, jeho čierne kučery mi padajú do tváre.
„Antallia! Lia! Praskla mi voda!"
Tie slová sú pre mňa najúčinnejším prebudením. Telo, ešte bez pracujúceho mozgu, ktorý sa len zapína, ma už prinúti vyskočiť a pribehnúť k môjmu mate, ktorý nervózne postáva pri posteli a hryzie si peru. Nočná košeľa, zakrývajúca okrúhle bruško, je od stehien dole premočená.
„Porca ladra!" Vyskočím a zovriem jeho útle ramená. „Ako-ako sa cítiš? Bolí to? Chceš tabletku? Alebo ťa mám vziať na ruky?"
„Lia," utne ma jeho prísny hlas. Širokú tvár má unavenú, ale strohú. „Idem rodiť, nie na transplantáciu srdca. Vezmi tú tašku, čo sme nachystali a ideme za doktorom Cardinim."
„Fajn," zamrmlem, nútim sa reagovať racionálne a okamžite schmatnem malú tašku, prichystanú na zemi, podopriem ho a spoločne vyjdeme do tmavej chodby.
Mladá omega stoná, pokrivkáva a poťahuje nosom, no nezastaví ani na sekundu. Často ma fascinuje jeho neúnavná energia, ktorou sa pretĺka životom. Nikdy sa nesťažuje, nikdy neprotestuje voči čomukoľvek, čo navrhnem.
Vojdeme do výťahu a ja stlačím tlačidlo pre najvyššie poschodie, kde je nemocnica a doktorov byt. Maurícia nechám stonať na kresle a zabúšim na jeho dvere.
„Doktor! Otvorte, je to tu!"
Mauro za mnou hlasno zastoná a ja som v sekunde pri ňom. Moja alfa je totálne vyvedená z miery, netuším, čo robiť.
„Maurício, cucciolo, vydrž ešte. Rozkopnem dvere, ak bude treba."
„Žiadne také," zafučí, no zvládne pridať podráždený tón. „Zaklop ako človek."
Moja päsť zase tvrdo dopadne na drevo. Nervózne podupkávam a poločkom sledujem moju omegu, ako zatína malé päste.
„Ak okamžite neotvoríte, vykopem dvere!"
Chvála bohom, doktor, malý územčistý chlapík, vycupitá na chodbu, obliekajúc si fialový župan a žmúriac kvôli svetlu. Keď uvidí Maurícia, precitne a rýchlo mu pomôže vstať.
„Samozrejme, samozrejme. Dalo sa to čakať, je čas. Veľmi dobre, dobre. Poďte, sála je pripravená.“
Všetko prebieha rozmazane a neuveriteľne rýchlo. Po pol hodine nastanú kontrakcie, ktoré v zmenšenej intenzite pociťujem aj ja. Očividne vo veľmi zmenšenej, lebo Mauríco sa krúti na posteli a z hrdla mu unikajú bolestivé výkriky. Tvár má červenú a spotenú, kope a vrieska ako opitá Ruska.
