Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Leo Sinister
„Ahojky. Ja som Leo."
Už niekoľko dní po obrade je mi jasné, ako veľmi sa to, čo sa tam stalo, narušilo našu rovnováhu. Anmie dostala rut. Antuška dokázala síce prísť dosť rýchlo na to, aby neurobila nejakú hlúposť, ale cítil som jej strach. Kristo zase pretiahol toho chlapca, ktorý ho doučoval matematiku. Dvakrát po sebe. Pamätal si na moje rady, ale nedokázal sa ovládnuť. Buď záchvat, alebo nadmerné množstvo sexu.
A Antuška..
Už tri dni sa neukázala doma. Nikto si z toho ťažkú hlavu nerobí, naša najstaršia sestra zvykne takto proste zmiznúť a objaviť sa o pár dní buď s vôňou omegy alebo s novou jazvou a srnou na chrbte. Vlastne to bola iba ona a Kristo, ktorí nás zásobovali jedlom, než sme sa presťahovali do Moodernu. Anmie nemala na lov chuť a mama rozhodne odmietla lietať po lese alebo striehnuť na korisť tri hodiny v zapadnutom kroví. Ja som bol rád, keď spolu lovili Antuška a Kristo. Bola to jediná činnosť, v ktorej si rozumeli a dokázali spolupracovať. Tam skutočne vyzerali ako brat a sestra.
Mojím problémom je, že hoc vidím, ako veľmi veci vplývajú na iných, netuším, ako ovplyvňujú mňa. Ale keď som sedel na schodoch za školou po vyučovaní, s knihou na kolenách a kávou v ruke, možno som konečne pochopil, ako obrad narušil moju rutinu.
Čítal som práve hrozne zaujímavé pojednanie o bunkách, keď som pocítil tupú bolesť na pravom ramene. Nasledoval môj fingovaný výkrik bolesti (neverili by ste, ako dlho som si trénoval vyzerať, že ma niečo bolí), potom som sa otočil, aby som našiel pôvodcu toho útoku. Nejakí tretiaci hrali na neďalekom ihrisku futbal a očividne sa im lopta zatúlala, kam nemala. Z vchodu multifunkčného ihriska vybehol nejaký chlapec a s previnilým pohľadom sa pri mne zastavil. Podľa vône to bola alfa. Bol priemernej výšky, bledý, no s tmavými vlasmi aj očami. Mohol mať tak šestnásť.
„Hej, si v pohode?" zahučal.
„Úplne," ubezpečil som ho a sklonil hlavu ku knihe s tým, že sme si vec vyjasnili a môžem opäť čítať.
„Isto?" opýtal sa znova. Pocítil som trochu nepohodlia. „Bola to silná rana, sorry, neodhadol so to."
Zodvihol som zrak a trochu sa usmial, aby som dal najavo, že som úplne v poriadku. „Vážne, nič mi nie je. Pozri." Na demonštráciu som pokýval udretým ramenom. Bolelo to, ale dalo sa to v pohode vydržať. Zažil som aj horšie a som tu.
Ešte raz si ma premeral nedôverčivým pohľadom, no potom len pokrčil ramenami, zaradil spiatočku a cestou na ihrisko schmatol loptu, ktorá sa zakotúľala ku plotu. Jeho spoluhráči ho vítali s vreskotom. Zodvihol som zošit, ktorý mi vypadol z učebnice na zem, zbalil som ho do tašky. Potom som sa ešte pokúsil čítať, ale už som sa nedokázal sústrediť, preto som zbalil aj knihu, tašku som si prehodil cez plecia a odišiel zo školského dvora.
