Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Anna-Marie Sinister
„Si ako orlie vajíčko."
„Je prasknuté."
Hľadím do tváre svojej sestry a snažím sa z posledných síl nevybuchúť od zlosti. Svoj úsudok vyslovila po tom, ako starostlivo skontrolovala orlie vajíčko, ktoré som jej doniesla už po druhýkrát. Ani to prvé sa jej nepáčilo. Aj to bolo prasknuté, no dúfala som, že si to nevšimne. Nadarmo. Otočila ma a musela som ďalších pár hodín striehnuť, kým orlica opustí hniezdo a ja sa budem môcť vrhnúť po ďalšie vajíčko, ktoré si tak poctivo stráži. Boli tri. Ostalo len jedno a ak zvorám aj tento pokus, odsedím si tri dni bez jedla a vody sama v lese. Nie, ďakujem.
„Vieš čo? Už mám toho dosť. Načo je to dobré?" syčím.
Jej pokoj ma tak neskutočne irituje. Najradšej by som jej vyškriabala oči z lebky, tak hrozne ma serie ako s prehľadom zvláda môj amok.
„Takže sa vzdávaš?"
„Áno," s horkosťou vyslovím to slovo.
Nevzdychne, nepokrčí čelo, dokonca sa ani nenadýchne, keď mi oznamuje svoj rozsudok.
„Tri dni, bez pohybu, presne ako som povedala."
Zavriem oči, len aby som oddialila svoj výbuch. Cítim, ako sa mi tep hnevom zrýchľuje. Nenávidím ju. Nenávidím.
„Naser si! Io ti odio!" (Nenávidím ťa! tal.)
Už ma nepočúva. Proste si vezme svoje veci, postaví a bez jediného slova zmizne v lese. Nechala ma na tej sprostej kožušine samú. Ešte chvíľu sledujem miesto, kde zmizla, než zúrivo zarevem do okolia.
„Aaaaaaaaa! Nenávidím ťa! Nenávidím všetkých!"
Odpovie mi iba ozvena, aj to len ako pomyselný výsmech. Moja nenávisť je mi tu k ničomu. Nikto neodpovie.
***
Prvé hodiny apaticky ležím.
Bez pohybu, proste ležím a vnímam okolie. Nemám žiadne slúchadlá, teda som voľne vystavená každému zvuku na okolí. Počujem, ako sa neďaleko malý mravček terigá s kúskom listu, ktorý je možno dvadsaťkrát väčší ako on. Počujem kroky lienky, ktorá sa náhli po stonke kvetu. Počujem lesné včely, ako sa zhovárajú svojou neznámou rečou, počujem vtáky na oblohe. Počujem nádych každého vlka v okolí päťdesiatich kilometrov.
Tep sa mi spomaľuje. Oproti mestu je tu také ticho. Všetko plynie tak pokojne, zapadá do seba. Ešte aj pár áut, ktoré sa premávajú lesom tu podivne pasujú. Rovnaký pokoj si pamätám iba z Álp. Z mojej odhlučnenej izby, na ktorú mám mnoho spomienok.
