Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Jullian Antools
„Bež."
Keď stojím vedľa otcovho „vypožičaného" mercedesu na začiatku kamennej lesnej cesty a prepaľuje ma Katyn starostlivý pohľad, začínam uvažovať, či sa nesprávam ako totálny blázon. Nikdy som neurobil nič ani trochu podobné tomu, čo sa práve chystám, možno preto som taký nervózny a srdce mi ide vyskočiť z hrude. Ale tvrdohlavosť mám po otcovi, možno jediná vlastnosť, ktorú som po ňom podedil a je ku niečomu dobrá, preto hodlám celú túto frašku dotiahnúť do konca.
S Katou sme sa vytratili z domu pred zotmením, ona si nenápadne vypožičala od otca kľúče od jeho mercedesu a po pol hodine cesty sme sa ocitli pri najbližšom vstupe do lesa. Zabalila mi batoh, do ktorého mi naložila vraj všetky potrebné veci (na spacák nezabudla, čo mi ju nepripomínalo, keďže Kata bola schopná zabudnúť si aj vlastnú hlavu ráno na vankúši) a nanútila mi ho do ruky hneď, ako sme vystúpili. Teraz stála neďaleko a zo založenými rukami a hryzúc si peru si ma premeriavala znepokojeným pohľadom.
„Stále to môžeš zabaliť," zamrmlala. „Ešte sa môžeme vrátiť."
Pokrútil som hlavou. Bola to lákavá predstava, len tak sa na to vykašľať, ale nevedel som si predstaviť, že by som to po tej výzve len tak vzdal. Bolo to čosi ako otázka cti. Chcel som dokázať sám sebe, že na to mám. Že nie som len nejaký rozmaznaný lenivý fagan, čo sa okrem učenia nedokáže ničomu venovať, nič zažiť. Bola to pre mňa výzva. Výzva, či pokorím les, alebo les pokorí mňa.
„Idem," vyhlásil som, keď mi posledné lúče slnka pohladili tvár. Otočil som sa a ráznym krokom, nepremýšľajúc nad vlastnou stupiditou som sa približoval ku vstupu do lesa. Už keď som sa dotýkal prvého tmavého tieňa, ktorý vrhal vysoký smrek, začul som Katyno volanie.
„Stoj! Hej, dobre, presvedčil si ma, áno?"
Otočil som sa, aby som uvidel, ako za mnou moja tmavovlasá sesternica beží. V úzkych rifliach jej to nešlo najlepšie, ale o chvíľu bola pri mne aj s bolesťou v boku. Predkláňala sa a lapala po dychu.
„Fakt tam nemusíš ísť," dychčala. „Povedala som to len preto, lebo som neverila, že to naozaj urobíš. Fakt tam nemusíš ísť. Už ti verím, že by si to dal. Len tam nechoď."
Nechápal som. Robila si zo mňa celý čas srandu? Bral som to vážne, zatiaľ čo ona to mala za hru. Ako z mladého Antoolsa vymlátiť trochu odvahy. Keby som nebol taký urazený, aj by som sa zasmial nad svojou naivitou. Teraz som ju len zpražil vražedným pohľadom, ignorujúc jej prosebný výraz, ktorý ma žiadal, aby som svoju výzvu vzdal. Potom som sa otočil a bez jedného slova som sa opäť vybral lesnou cestou ďalej. Začínalo sa čoraz viac stmievať, už som pred sebou rozoznával len tmavé kmene stromov, vyrastajúce zo zeme.
