Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Kristián Sinister
„Pohan!"
Nikdy nevyjednávať so špiónom, to bolo pravidlo, ktoré poznal každý z nás. No pravidlá nám nikdy veľa nehovorili, preto Antallia schmatla starú stoličku, zhrnula z nej papiere na zem a pokynula mi, aby som naň toho chlapa posadil. Nemuseli sme ho priviazať, nemal proti nám šancu, ale pre pokoj na duši som vzal kus povrazu, ktorý Leo vytiahol zo svojej bezodnej tašky a pevne mu zviazal ruky za chrbtom. Potom som odstúpil a nechal priestor k realizácii mojím dvom sestrám.
Obstúpili ho ako ako šelmy pred útokom, obe ticho zosúladené, hrozivé. Ja s Leom sme sa stiahli dozadu. Toto bola ich parketa. Antallia stála na mieste, ruky založené na hrudi, pohľad hrozivý. Anna-Marie naopak krúžila okolo zajatca pomalými, vytrvalými krokmi. Prstom mu jazdila po krku, jej nechty zanechávali na bledej pokožke červené šmuhy. Pery jej šepkali najprv nezrozumiteľnú melódiu, no keď zvýšila hlas, rozpoznal som známe verše.
„Nascimur in lacrimis, lacrimabile ducimus aevum....clauditur in lacrimis ultima nostra dies."
V slzách sa rodíme, vedieme život plný slz...v slzách sa končí aj náš posledný deň.
Každý rok sa stretnutie siedmich klanov zahajovalo týmito slovami, vyslovovanými v starej latinčine, veľmi mocnými a nebezpečnými slovami. Každý tie slová poznal, pre každého mali silu. Boli staré ako naše klany samé.
„Non omnia possumus omnes..."
Nie všetci môžeme všetko...
Muž mal privreté oči a s každou slabikou sa chvel čoraz viac. Možno im nerozumel, ale rozhodne ho desili. Každého desili. Najmä nás, lebo sme vedeli, čo znamenajú. Netušil som, prečo ich Anna-Marie opakuje, ale nezasahoval som. Toto bola jej časť.
„Nihil enim est opertum quod non revelabitur, aut occultum quod non scietur..."
Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo...
„At cui nasci conquit, mori restatnt."
A tomu, kto sa narodil, zostáva už len zomrieť.
Prudko som otvoril oči.
Slová, ťažkopádne zachrčané, chrapľavé a hlavne cudzie. Muž otvoril oči rovnako, ako ja. A videl som to v nich. Rozumel.
V Anmyiinej ruke sa zaleskla čepeľ. Prudko priskočila k jeho chvejúcemu sa telu a priložila ju na krk. Pod pokožkou bolo jasne vidieť zbesilo tepajúcu krv.
„Odkiaľ to vieš?" zasyčala mu do tváre. „Odkiaľ to poznáš?"
„Lentamente, Anna-Marie," zamrmlala Antallia. Ostrá čepeľ noža už stihla narušiť mužovu pokožku. Dole stiekla kvapôčka krvi. Amny k nej okamžite prisunula tvár, zhlboka sa nadýchla a vystrčila jazyk. Keď sa jeho špička dotkla krvi, zasyčala, odskočila a jej oči boli rozšírené.
