Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
„Žiadne problémy, darebáci."
Moodernská stredná škola je presne ako všetky ostatné. Hlučná, nie veľmi dobre udržiavaná budova s záchodmi, na ktorých chýba toaletný papier. Na ktorej škole ktorá má takýto dobrý kredit dnes ešte chýba toaleťák? Toaleťák?
Prestanem to riešiť v momente, keď sa ocitnem pred riaditeľňou. Užili sme si dosť zvedavých pohľadov, kým sme sa dostali až sem, no dokázala som to úspešne odignorovať. Po krátkom zaváhaní zaklopem na masívne dvere a odstúpim o krok dozadu. Leo, Anmy a Kristián si znudene obzerajú okolité nástenky, no pri zvuku otvárajúcich sa dverí spozornejú a ich telá sa napnú. Previnilo si hryznem do pery. To je moja vina. Je to moja vina, že sa neustále cítia ohrození.
Z dverí vykukne strapatá ženská hlava asi štyridsať ročnej bety. Láskavo sa na nás usmeje pozýva nás dnu. Pohľadom skontrolujem súrodencov, no každý z nich očividne rieši svoje myšlienky, preto hneď vchádzame dnu. Žena si nás ešte raz obzerá. Nečudujem sa jej. Vyzeráme ako normálni tínedžeri, ale dobre vieme, že naša vôňa sa líši od tej obyčajnej. A ak vezmeme do úvahy náš vzhľad, je mi aj trochu zvláštne, že sa okamžite nepýta, odkiaľ sme.
Anmy a ja sme nasúkané celé v čiernej. Jej namaľované oči a tvrdý výraz jej na vzhľade milej alfy rozhodne nepridávajú. Leo je aj napriek svojmu mladému veku vážny a stojí vedľa mňa s rukami založenými v lone - v tmavej bude sa takmer stráca. A Kristián? Kristián je kapitola sama o sebe. Keď nad tým uvažujem, vyzerám z nás všetkých asi najnormálnejšie. Čož je naozaj na smiech.
„Posaďte sa, pán Booth tu bude každú chvíľu," usadí nás jeho očividne sekretárka a odbieha pripraviť čaj. Riaditeľova kancelária je zariadená veľmi moderne, bez akéhokoľvek náznaku nostalgie. Nie sú tu žiadne fotky, obrázky, ani kresby. Celá miestnosť je strohá a pôsobí prísne. Anmy vedľa mňa sa pomrví.
„Má to tu ohromne útulné," poznamená sarkasticky. „Človek by sa až bál, že tu nechtiac zaspí."
Čisto ironicky má pravdu. Spánok je to posledné, na čo teraz myslím. Ešte pár minút sedíme v tichu, ktoré prehlúša len huktot rýchlovarnej konvice a potom sa dvere konečne otvárajú. Stuhnem, zhlboka sa nadýchnem a viem, že toto robia aj moji súrodenci. Zapamätávajú si vôňu.
„Dobrý deň, prepáčte že meškám," ozýva sa mi za chrbtom hlas alfy - riaditeľa, keď mi konečne vojde do zorného poľa. Je to možno päťdesiat ročný muž, so sivými vlasmi sčesanými dozadu a v drahom obleku. Vstanem a podám mu ruku. Usmieva sa na mňa, jeho stisk pevný.
„Volám sa Daniel Booth, som riaditeľ tejto školy. Vy ste slečna..."
„Sinistrová, Antallia," poviem okamžite. Potom ukážem na súrodencov. „Toto je Leo, Anna-Marie a Kristián."
