Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Zabijem každého, kto jej ublíži."
Ešte nikdy som necítila také zdesenie zo svojho malého bračeka, ako keď mi leží v náručí a kričí od bolesti, psychickej, ktorá ho gniavi z vnútra. Stačí mi len pár slov, aby som vyrozumela, čo sa deje. Anna-Marie je v nebezpečenstve.
Nechávam Lea do starostlivosti mamke, ktorá mi venuje len vážny pohľad a zovrie pery. Viem, čo chce povedať. Ani sa nemusí nadýchnuť.
Ochráň ju.
Dokonca ani Kristiánovi nemusím nič hovoriť. Sám ma nasleduje, keď vybehnem z domu a zamierim do garáže, v ktorej mi oddychuje motorka. Mám v nej však aj iné veci, ktoré sa nám teraz budú hodiť. Spod skrine vyťahujem veľký, podlhovastý box, tresnem ním o stôl a neobťažujem sa zapálením svetla. Viem, že obaja vidíme v tme rovnako dobre, ako za vidna.
Zadám šesť miestny kód, veko zapípa a odsunie sa. Odložím ho a pomaly začínam vyťahovať všetko, čo skrýva.
„Myslel som, že si povedala, že si s tým skončila," vydýchne Kristián prekvapene, keď na stôl rad-radom rýchlo vykladám nože rôznych veľkostí, dýky, katany, rôzne vrhacie hviezdice, oceľové lanká, jeden meč a dokonca rozkladací luk.
„Skončila," myknem plecami. „Ale to neznamená, že nie som zaopatrená. Nechala som si pár kúskov presne pre takéto situácie." Vezmem do ruky široký opasok, zapnem si ho okolo pása a do špeciálnych vreciek vsuniem dve identické dýky, každú dlhú ako moje predlaktie.
„Snáď niekoľko sto kúskov, nie?" vyprskne, ale tiež sa začne ozbrojovať. Siahne po noži a niekoľkých hviezdiciach. Jeho silnou stránkou je zrak a vražedná presnosť, a ja som si istá, že to dnes využije. Opakuje po mne, vezme ďalší opasok a vkladá do neho svoje zbrane. Do ruky vezme krátku palicu, ozdobenú rytinami a poťažká ju.
„Na čo je toto?"
Vezmem ju ju z ruky, stlačím malý gombík na kraji a z krátkej paličky sa odrazu stáva hrozivá oceľová zbraň, schopná aj zabiť. Kristián obdivne pískne a to si ju už opäť zmenším a zasuniem dozadu za opasok.
„Poďme," popoženiem ho. „Zabijem každého, kto jej ublíži."Srdce mi šialene búši, keď štartujem motorku. Chcem ich krv. Chcem ich život za to, že si dovolili siahnuť na moju sestru. Ruky mi neomylne zovrú kľúč, ako naštartujem, keď za zastaví Kristánov rozvážny hlas.
„Hlavne sa upokoj," schladí ma. „Pokúsime sa to vyriešiť bez zabíjania, ben? Ani nevieme, kto to je."
„Je to ten, kto dnes skončí veľmi zle," vrčím, ukončiac debatu a keď naskočí dozadu, vyštartujem do tmavej noci. Mesto je tiché a pokojné, ako sa ním rútime. Sledujem Anmynu zreteľnú pachovú stopu, ktorá je smerom ku škole stále silnejšia. Kristiánove paže ma pevne zvierajú, keď to vezmem skratkou a prebúram pár tenkých drevených plotov. Cítim jeho strach, vzrušenie aj hnev.
