Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Musím ísť."
Noc je pokojná. Ticho sa mi zarezáva do uší tak, že mám pocit, že to viac nevydržím. Prehodím sa na druhý bok a pohľadom prebodnem budík, ktorý svieti hrozným modrým svetlom na celú izbu.
Päť minút po druhej.
Toto je snáď zlý sen. Vlastne nie, keby to bol sen, tak by som spala. Ale takto sa už tri hodiny prevaľujem zo strany na stranu a lahodný spánok ma zďaleka obchádza. Nie dosť, že som sa zo včerajška ešte nespamätala, môj mozog akoby sa práve teraz snažil vyriešiť všetky problémy, ktorými som si za posledné mesiace prešla. Také, ktoré som pochovala hlboko v mojej mysli a odmietla ich riešiť.
Nahnevane tresnem päsťou do vankúša. Dať si tabletku nemalo zmysel. Nie len, že v dome asi žiadne nemáme, ale majú na mňa účinok asi ako deci vodky na slona. Teda žiaden. Môžem do seba nahádzať desať paralenov, stále by ma hlava bolela ako čert, rovnako si môžem dať pol krabičky tabletiek na spanie a bdela by som do rána. Presne ako teraz. To je nevýhoda Sinistrovskej krvi - maximálna odolnosť voči všetkému, každej jednej látke, vpravenej do tela. Ďalší milý darček od Gregoryho Sinistra.
Po pol hodine to vzdám. Namosúrená, podráždená a vynervovaná tresnem dverami mojej izby a zíjdem dolu do kuchyne. Všade v dome bola tma, iba kúsok svetla presvitá z pouličného osvetlenia dnu. Cítim mamin pokojný dych, ktorý ku mne prúdi z vedľajšej izby, Leovo prudké nadychovanie a aj Kristiánov nepravidelný dych. Ale Anmy nie je v izbe. Zhlboka nadýchnuc sa prejdem cez chodbu a zíjdem dole schodmi do suterénu, ktorý si moja mladšia sestra vyhradila pre seba. Nebola som tam, odkedy sme sa prisťahovali. Vlastne neviem, čo robí Anmy celé noci, ale v posteli rozhodne nie je.
Keď vojdem do malej garáže, ktorá je súčasťou nášho domu, do nosa mi udrie zápach potu a zrýchlený dych. Miestnosťou sa rozliehajú pravidelné, tupé zvuky. Moje uši už ten zvuk poznajú. Je to narážanie pästí do koženého vreca.
Za rohom uvidím svoju sestru, ako so slúchadlami v ušiach a nahým trupom odhodlane búši do boxovacieho vreca, bez prestávky, kvapky potu jej stekajú po tele a miznú za pásom. Pohľad má sústredený, upretý na cieľ, ktorý zasahuje v pravidelných intervaloch tvrdými údermi. Potichu ju sledujem. Jej vytrvalosť je obdivuhodná, nepochybujem, že tu je takto celú noc. Preto má tak vypracované svaly. Nespavosť zaháňa boxovaním a to je dobrý liek. Avšak stále robí chyby, ako aj teraz. Jeden zle mierený úder a vrece odskočí na bok.
„Spevni brucho aj úder," poviem jej, vstupujúc do miestnosti. Podídem ku vrecu, zapriem sa do neho a pokyniem jej, aby opäť začala. Nič nepovie, len prikývne a opäť sa zúrivo pustí do toho kusa kože. Má silný úder, ale chýba jej presnosť, všímam si to až teraz. Nie je nad vecou, iba si vybíja zlosť. Takto v reálnom súboji nikoho neporazí.
