Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„On sa prebudil."
Tichou miestnosťou sa rozliehalo kvapkanie vody. Rytmické, presné a bez jediného zaváhania odpočítavalo čas, ktorý sa v podzemí tak neskutočne vliekol. Pre neho to bolo oveľa väčšie utrpenie, keď nemohol pracovať, jeho mozgové bunky sa oddávali oddychu o ktorý nestál. Nečinnosť ho ubíjala, potreboval pracovať, tvoriť, skúmať, čosi robiť. Ale aj napriek tomu bol pokojný. Vedel, že už to nebude dlho trvať a dostane sa odtiaľto. Žil len pre túto myšlienku, živila ho deň noc, vstával s ňou ráno a večer šiel spať.
Kvap. Kvap. Kvap.
Zavrčal a vstal. Kovová konštrukcia rozheganej postele zaškrípala a ten zvuk mu podráždil nervy. Nemal pojem o čase. Nevedel, koľko je hodín, aký je deň, dokonca ani aký je mesiac. Netušil, ako dlho tu je, ale zdala sa to ako večnosť. Jedlá mu podávali nepravidelne a v rôznych množstvách, len aby ho zmiatli. Navštevovali ho minimálne a nehovorili nič, neodpovedali na jeho otázky, nereagovali. Boli zohratí, akoby im niekto dal presné inštrukcie, ako s ním zaobchádzať.
Usmial sa sám pre seba. Bola šikovná, to jej musel uznať. Vynaliezavá a predvídavá, presne ako si to želal. Vedela, že by bol schopný veľmi rýchlo sa dostať preč, ak by ho strážili obyčajní pešiaci. Tak sa poistila. Dohliada na to, aby nemal nijaké informácie a čo najmenší komfort. Nevyčítal jej to. Nikomu z nich. Prebrala jeho miesto alfy v rodine a všetci sa jej podrobili, možno s malými odchýlkami, ale bol si istý, že by ju nasledovali, keby im to prikázala. Bol to jej údel, to, preto sa narodila. Aby ju ľudia nasledovali.
Kvap. Kvap. Kvap.
Dlho, celé hodiny sa modlil ku svojmu Bohu, prosil ho, vyzýval, nech mu ukáže ako pokračovať, ako to urobil pred rokmi. Ale nedočkal sa odpovede. Ani len náznaku, ničoho. Častokrát len zúfal, po celé tie roky žil z vízie, ktorá mu utkvela v hlave, živila ho viac, než pevný pokrm. Teraz však začínal pochybovať. A on si pochybnosti nemohol dovoliť. Nie, kde už bol tak blízko. Tak blízko k tomu, čo uvidel v deň, keď sa mu narodilo prvé dieťa.
Kvap.
Nezúčastnenému pozorovateľovi by sa mohlo zdať, že je sám. Ale on nikdy nebol sám. Vlčie deti nikdy neboli samé ani v tej najodľahlejšej pustatine, ani na vrchole najvyššej hory. Jeho pomocníci tu vždy boli. Nosili mu správy, špehovali pre neho. Nikdy v živote si ich nevážil ako teraz, odrezaný od akýchkoľvek iných zdrojov. Dodávali mu silu. Možno by to ani nezvládol, sám. Až teraz si začínal uvedomovať, ako veľmi je závislý na ľuďoch, s ktorými pracoval. A nie len na nich. Ako veľmi je závislý na svojich deťoch. To kvôli nim žil, pracoval, snažil sa fungovať ako človek. Lebo oni budú spásou celého sveta, presne tak, ako to bolo predpovedané. Strávil polovicu života tvrdou prácou, aby im pripravil cestu, po ktorej mali ísť, teda to nehodlal vzdať po takejto smiešnej prekážke.
Kvap.
Kdesi v diaľke, v obrovskom podzemnom komplexe, v ktorom bol uväznený, šťukol zámok. Potom sa zohla kľučka, dvere sa nehlučne otvorili a dnu vkĺzlo niekoľko osôb, zabalených v čiernom. Pohybovali sa tichúčko a nepozorovane, synchronizovane ako svorka, ktorou aj boli, postupovali dopredu a likvidovali všetko, čo sa im postavilo do cesty. Boli nezastaviteľní. Do uší mu prenikol zvuk boja, výkriky umierajúcich, ich telá, dopadajúce na zem. Spev krvi. Šepot slov v prastarom jazyku, ktorý pomáhal bojovníkom v sústredení. Tvárou mu preletel úsmev. Vstal.
