DISPARATIO (Trilógia Súrodenci Sinistroví, časť I.)✅

XLI. - Antallia - „Na súrodencov Sinistrových." 1/2

„Na súrodencov Sinistrových."

PRED TROMA ROKMI

Dym z tučnej cigary stúpal ku stropu, krútiac sa a vlniac v sparnom ovzduší. Okolím sa niesla vôňa olív a suchej hliny, udierala do nosa. Postarší muž v drahom bielom obleku vzal do ruky fľašu so sýtozlatou tekutinou a dolial sebe aj svojej spoločníčke, podávajúc jej pohár. Miestnosťou zaznelo cinknutie a tekutina zmizla v hrdlách na jeden hlt.

„Mám pre teba prácu, mia cara."

Mladá žena, oblečená v čiernej, si preložila nohu cez nohu a kývla hlavou.

„Počúvam.“

„Mladé dievča, beta. Dcéra môjho nebohého brata. Ničím sa neprevinila, to nie, no..."

„Už jej samotná existencia je hrozba, rozumiem," prerušila ho.

Muž prikývol, vložil cigaru medzi prsty a potiahol si. Dym mu ovanul bradatú tvár.

„Isteže rozumieš, drahá. Musím myslieť na svojho syna. Zatiaľ je dievča neškodné, no vyrastie a začne si uplatňovať svoje nároky. Toto Matteovi nemôžem urobiť.“

Žena si opäť doliala a zľahka omočila pery v pohári. Jej tmavé oči pozorne sledovali každý mužov pohyb.

„Vyrastie? Koľko má rokov?"

Muž sa zavrtel. „Pätnásť, ale..."

Pohár dopadol na stôl. Zovrela pery. „Toto nie, Antonio. Toto nie."

„Mia cara, už dávno nie je dieťaťom! Nebude to problém."

„Jedno pravidlo, len jedno. Deti nie.“

Muž podráždene tresol rukou do stola. „Ale ty to musíš urobiť! Si Alfa!"

„Ozaj?" nadvihla obočie a dopila, položiac pohár na stôl. „A čo má moje meno spoločné s tvojou vecou?"

Prehrabol si bradu, na miestach už pretkanú sivou a trasúcou sa rukou zovrel cigaru.

„Nemôžeš odmietnuť zadanú úlohu. Je to v Kódexe."

„Ja som nepovedala, že to neurobím," povedala žena bez akejkoľvek emócie. Vstala a pomalým krokom vyšla na mramorovú terasu. Muž ju okamžite nasledoval, odbíjajúc lokaja, ktorý mu ponúkol viac whisky.

„Takže čo? Budeš čakať? Tri roky? Dovtedy si nájdem hocikoho iného!“

Hľadela na rozsiahly olivový háj, ktorý sa tiahol od záhrad, patriacich k domu až po obzor. Pomedzi rady sa prechádzali desiatky pracovníkov, kontrolovali stromy a dozrievajúce plody. Vonku bolo sparno a dusno, vlhkosť, tiahnúca od mora sa vznášala vo vzduchu. Veľká vila, ktorá trónila na kopci pripomínala mohylu ľuďom, ktorí tu dali svoju energiu, aby sa mohla postaviť.