Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
media: Jullian Antools
„Preferujem chodiť naboso."
Už po tretíkrát za tento deň som do záchoda vyvrátil celý obsah svojho žalúdka. Chvíľu som meravo hľadel na beztvarú kopu niečoho, čo bývalo jedlom, potom som spláchol. Vyčerpane som zložil hlavu na dosku. Studená keramika mi robila dobre na boľavú hlavu a nepokojný žalúdok, ktorý sa ozýval čoraz častejšie.
„Čo sa s tebou deje, Jullian?" zvolala ustarostene mama, keď vošla za mnou do kúpeľne. Musel byť na mňa komický pohľad, ležiaceho na zemi, strapatého a s kruhmi pod očami. No ona sa nezasmiala, namiesto toho mi pomohla vstať a znova sa uložiť do postele. Zaboril som sa do perín a pritiahol k sebe Sinu, moju mačku. Nespokojne zaprskala, no keď som ju pohladil, začala spokojne priasť.
Začalo to včera v noci. Z ničoho nič som sa zobudil zo spánku a okamžite utekal s rukou na ústach do kúpeľne. Najprv som si myslel, že je to kvôli tomu, že mám dostať heat, no moje telo už dávno nereagovalo takto. Keď som prebdel celú noc, neustále utekajúci vyklopiť to málo, čo mi v žalúdku zostalo, pochopil som, že heat nebude príčinou.
„O hodinu sa na teba príde pozrieť pán Gorge," oznámila mi mamka, keď sa vrátila, podávajúc mi čaj. „Volala som mu."
„Mhm," bolo všetko, na čo som sa zmohol. Popravde, netušil som, čo by mi náš rodinný lekár mohol diagnostikovať. Ak by som nebol panic, povedal by som, že som tehotný, ale to bola somarina, takže som mohol len ticho trpieť a čakať, kým ma niekto spasí.
Vedľa mňa sa povaľovali knihy, ktoré som si požičal z knižnice. Už by ich trebalo vrátiť. Mame som povedal, že je to na školský projekt, asi mi uverila, lebo sa viac nepýtala. Veci, ktoré som sa z nich dozvedel, mi ale nepripadali správne. Mal som pocit, akoby tam čosi chýbalo. Ale netušil som čo. Ak by mal niekto úplne neznalý našej mytológie a minulosti čítať niečo takéto, potom som sa nečudoval, že táto téma bola v našom svete takmer tabu. Znelo to hrozne. Krviprelievanie, rituálne vraždy, obrady, obete, talizmany. A predsa sa mi to nezdalo správne. Niečo chýbalo.
Okolo desiatej prišiel pán Gorge, obtlstlý päťdesiatnik v obleku a bielom plášti. Svoj kufrík si zložil vedľa postele, dýchavičným hlasom mi prikázal rozopnúť si košeľu a zhlboka dýchať. Fonendoskop ma schladil, keď ho priložil na hruď, potom na chrbát, pozorne počúval, prikazoval raz dýchať, potom dych zadržať. Keď skončil, vzal mi krv, vložil ju do kufríka a pýtal sa na bezvýznamné otázky, ako napríklad, čo som včera jedol, čo som robil, a bla bla kopec ďalších zbytočných vecí.
„Zatiaľ nič neobvyklé nevidím," povedal proste, keď odkladal svoje nástroje. „Trochu zrýchlený tep, potenie, nevoľnosť. Pravdepodobne ste niečo zjedli včera večer, možno niečo pokazené. Nechajte ho pár dní na suchároch a čaji a odporúčam použiť supresíva, aby sa mohol poriadne zotaviť."
