Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Marie Sinister
„Zničila si ho. Zničila si aj seba.“
„Haló? No...hm...toto som v živote nerobil... Ja...volal som a nezdvíhaš, tak ti posielam odkaz. Dúfam že sa k tebe dostane. Nevyjdeme si k jazeru? Je strašne teplo, tak som myslel... No proste...zavolaj mi, dobre? Teším sa."
„Ahoj! Asi máš toho veľa, prepáč, keď otravujem. Nedostala si ten prvý odkaz? Len som ťa chcel pozdraviť a tak...ako sa máš? Videli sme sa len pred dvoma dňami, ale aj tak mám pocit, akoby to boli celé veky.... Nechceš ísť niekde von? Tak spolu, ako minule... Bolo to...pekné. Ahoj."
„Zase volám, lebo si nezdvihla...deje sa niečo? Nechcem otravovať, naozaj. Chýbaš mi. Normálne sa cítim zle, keď nie si so mnou. Je to normálne? Povedz, že to cítiš rovnako. ... Len...zavoláš? Teda, keď budeš môcť. Ak nie, tak nemusíš. A dočítal som Hamleta. Mala si pravdu, všetci umreli."
„Dnes sa mi o tebe snívalo. Šialené, že? Asi mi naozaj chýbaš. Videl som v meste Kristiána, ale niekde sa ponáhľal, nechcel som za ním kričať. Niečo sa deje, však? Súvisí to s tým...veď vieš...? No ja...len som chcel, aby si vedela že som tu, zavolaj. Kedykoľvek."
„Uh...ahoj. Už je to skoro týždeň. Chýbaš mi. Chcel by som ťa objať a...a tak. Viem, že by si sa ani nechcela bozkávať, ale mne by stačilo sa ťa len dotknúť. Viac...ehm...ja...blíži sa mi heat a som z toho dosť mimo. Trepem hlúposti, prepáč, naozaj...len...chcel by som sa stretnúť. Niekde v meste? Zavolaj. Alebo napíš správu, keď nemôžeš volať. Mám ťa rád."
„Ahoj. Ja...každý deň ťa bombardujem správami, už si ani nepamätám, čo som hovoril na začiatku... Ani neviem, či si tie správy otvorila. Bojím sa, či nie si chorá, alebo tak. Viem, že...no, že to nemáš ľahké, tak...len odpovedz, aby som nechytal záchvaty, či si v poriadku. Tak...ahoj. Ľú...mám ťa rád."
„Ehm, no...to som ja, Jullian. Neozvala si sa mi už pár dní, ani nezdvíhaš telefón. Si v poriadku? Bojím sa o teba. Zavolaj mi, dobre? Prosím."
Klik.
Mobil ohlási posledný odkaz a obývačka sa ponorí do ticha. Zovriem ho v dlani a prinútim svoje prsty prestať sa triasť. Nepomáha to. Vnútro sa mi zviera rovnako bolestivo, ako predtým. Pred očami mám jeho pohľad, taký ublížený a zlomený, navždy. Zničila som ho. Rozdrvila na kúsky.
Jullian...
Taký oddaný. Vždy.
Stojím opretá o chladný kozub, hlava sklonená k zemi. Aj tak cítim ich pohľady a tie ľútostivé slová, ktoré im visia na jazyku. Nenávidím ich za to.
