Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Jullian Antools
”Vždy som bol nikým.“
„Kde si bola?"
Snažil som sa nevyznieť tak šialene naštvane, keď som ju uvidel plížiť sa cez vedľajší vchod, ale neuveriteľný strach, ktorý sa vo mne hromadil uplynulé dva dni, vyplával na povrch. Stál som uprostred chodby a sťažka dýchal.
„Išiel som zomrieť od strachu!"
Previnilo na mňa pozrela. A ja na ňu. Ale až po bližšom preskúmaní jej tváre a držaní tela som si uvedomil, že nie je celkom v poriadku. Oblečenie mala čisté, vlasy učesané, v tomto to nebolo. Bol to ten pohľad. Oči, podliate krvou sa jej triasli, líca vyzerali ako opuchnuté od plaču. Pery sa jej chveli, boli rozhryzené do krvi.
„Katalyna...."
Zrútila sa na zem. Skôr, než dopadla, som už kľačal pri nej a držal ju za ruky. Zatínala mi prsty do dlaní a kŕčovito vzlykala.
„Vstávaj," zašepkal som. „Musíme sa dostať do izby skôr, kým ťa niekto uvidí."
S námahou som ju vytiahol na nohy a potácali sme sa hore schodmi. Mal som pocit, akoby vážila najmenej trikrát toľko, ako keď sme sa videli naposledy. Nohy sa jej motali a z úst sa jej rinul len tichý nárek a bolestivé skučanie. Bolo to neuveriteľné, ale dostali sme sa do izby bez toho, aby nás ktokoľvek čo aj len zazrel - mama bola niekde dolu, otec v práci a Bob ani Mary očividne nič nepočuli.
Pomohol som Kate na posteľ, prikryl ju dekou, no ďalej som nevedel, čo robiť. Nemal som skúsenosti s plačúcimi dievčatami, preto som urobil to, čo aj minule - ľahol si k nej a objal ju tak silno, ako som dokázal. Trvalo niekoľko desiatok minút, kým sa upokojila, telo sa prestalo triasť a vzlyky postupne utíchli. Dýchanie sa jej spomalilo a až po hodnej chvíli som si uvedomil, že zaspala.
Keď som sa pred dvoma dňami vrátil do jej izby, bola prázdna - na stole nechala len odkaz, že sa vráti až ráno. Znepokojilo ma to, ale toto bola Katalyna, mala nepremyslené konanie v povahe. Preto som tomu neprikladal dôležitosť a neznepokojoval sa, až do rána nasledujúceho dňa. Lebo neprichádzala. A neprišla ani na obed, ani večer, ani v noci, ani na druhý deň. Až dnes. Otec nebol doma a mame som povedal, že šla do mesta, no keď sa neukázala ani na druhý deň, začínal som mať vážne obavy. Nezdvíhala telefón, neodpovedala na správy.
Objavila sa až dnes.
Opatrne som sa vytiahol z postele, upravil jej perinu a zbehol do kuchyne urobiť čaj. Ani tam som nikoho nestretol. Bolo by to veľmi zvláštne, ale moju pozornosť upútal odkaz, primagnetkovaný o chladničku.
