Sinister.
Meno, ktoré v pohanskom svete vzbudzuje hrôzu aj úctu. A štyria súrodenci, deti zradcu, ktorí toto meno nosia. Ušli z hornatého Talianska do chladného Nemecka, len aby zanechali starý život plný nebezpečenstva a bolesti a začali od...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
media: Jullian Antools
„ Prosím, otec."
Zobudil som sa v kresle, pokrútený ako paragraf, s knihou v lone a ďalšími okolo seba. Čítal som o vlčích pohanoch do rána, až som nakoniec proste odkvecol. V prvej sekunde som chcel vyskočiť a bežať do školy, keď som si uvedomil, že je víkend, čas voľna, polihovania a ničnerobenia. Preto som sa zavŕtal späť do kresla a vykašľal sa na posteľ. V kresle bolo aj tak príjemnejšie.
Krvné obete.
Jarná rovnodennosť .
Štvorročný obrad.
Obrad vďakyvzdania.
Vlčia obeť.
Hlavou mi vírilo množstvo informácií, nevedel som, ktorej veriť a ktorej nie. Pohľadom som sledoval chrbty troch kníh, ktoré som prečítal. Zo všetkých som sa dozvedel čosi iné, ale jednu vec mali spoločnú - strach. Ľudia sa pohanov báli. Opisovali ich ako po krvi bažiacich, barbarských divochov, ktorí žili len pre vojnu a smrť. Presne takto sme sa to učili aj v škole a potvrdzovalo to aj to, čo som zažil. Boli to barbari. Krv sa im až príliš páčila. Ale žili normálne, skrytí medzi bežnými ľuďmi, akoby ani neexistovali. Mohli takto prežiť celý život. A zo svojich detí vychovať ďalšiu generáciu pohanov a tak udržať tradíciu.
Vo vrecku mi zavibroval mobil. Bol to Albert.
co skocit ku jazeru dnes?
Neznášal som jeho štýl písania, bez čiarok, diakritiky a veľkých písmen. Ale bol to proste Albert a ani po rokoch nášho kamarátstva sa mi nepodarilo presvedčiť ho, aby písal poriadne. Bol na to proste príliš lenivý. Odpísal som mu krátko a podľa pravidiel pravopisu.
O koľkej? Doobeda nemôžem.
Naozaj som nemohol. Mama si veľmi zakladala na tom, aby sme cez víkend obedovali všetci spolu. Bolo to pre ňu veľmi dôležité a dokonca aj otec to rešpektoval. Preto som si nemohol dovoliť meškať alebo dokonca neprísť. Ale ani ku jazeru sa mi popravde nechcelo. Od tej noci spred mesiaca Kata povedala obom mojim priateľom, pretože jej samej sa zo mňa nepodarilo nič vytiahnuť. Možno dúfala, že oni budú úspešnejší, ale doteraz sa nepokúsili nič nadškrtnúť. Nechávali mi odstup a ja som bol za to rád, ale vedel som, že to raz príde. A desil sa toho. Tonyi by som možno zvládol klamať alebo zatĺkať. Ale Albert so svojím flegmatickým postojom by ma skôr či neskôr zlomil a bolo to jasné nám obidvom.
Spal som až do jedenástej. Keď som sa napokon vyhrabal z kresla, bolo to len kvôli jemnému zaklopaniu slúžky, ktorá prišla poupratovať. Natiahol som na seba prvé tričko, ktoré som uvidel, potom tepláky a ledva som stihol schovať knihy do skrine, už postaršia omega otvorila dvere.
