Broken Love

1.kapitola

Môj život sa z ničoho nič posúva neuveriteľnou rýchlosťou. V jednom momente mám pätnásť, sedím na sedadle spolujazdca maminho starého auta a v spätnom zrkadle sledujem vzďaľujúcu sa podobizeň nášho domu a vzápätí, akoby mihnutím oka, mám dvadsaťjeden, v rukách držím ťažkú papierovú krabicu s mojimi vecami a robím rozhodnutia, ktoré sa nedajú nijako zmeniť.

„Čo má znamenať ten výraz?" spýta sa ma Carla, ukladajúc jednu z krabíc vedľa kôpky ďalších. „Tváriš sa, akoby si sa mala čochvíľa rozplakať."

Na pery sa mi predrie úsmev a s pokrútením hlavy robím presne to isté, čo ona. Až keď je krabica na drevenej podlahe a moje ruky konečne voľné, rozhodnem sa prehovoriť. „Bude mi len chýbať tá najlepšia spolubývajúca na svete."

Carla sa rozžiari, pristúpi ku mne a jednou rukou ma silno objíme okolo ramien. Vždy, keď sme vedľa seba takto blízko, jej tmavá pokožka pridáva kontrast mojej bledosti. „Prestaň, lebo ma rozplačeš," povie a svoje zovretie málinko zosilnie. „Toto je predsa dobrý krok a navyše, budeme sa stretávať v práci a na tréningoch, nelúčime sa predsa navždy."

Úprimne netuším ako odpovedať a tak sa nasilu usmejem a pohľadom opäť skĺznem po mojich veciach, ktoré spôsobujú v inokedy čistej a upratanej izbe, obrovitánsky chaos. Všetko vyzerá tak finálne. Lávová lampa na nočnom stolíku, kufor pri dverách, laptop na posteli. To čo sa kedysi zdalo ako nepredstaviteľné sa odrazu javí ako čistá realita.

„Máme všetko?" ozve sa od dverí Adam venujúc veciam v izbe neistý pohľad. Zdá sa, že sa uvoľní až keď chabo prikývnem, pretože vtedy ku mne prikročí, vytiahne ma z Carlinho objatia a uväzní vo svojom, ktoré hreje a zároveň ma utvrdzuje v tom, že je moje rozhodnutie správne. „Vitaj doma, láska."

Hruď mi zaleje teplo, ruky si nájdu cestu k tým jeho a keď sa ho pevne držím, obavy nahrádza istota a strach sa celkom vytráca. Mám pocit, že sa po dlhej dobe môžem slobodne nadýchnuť, bez starostí a prebdených nocí, ktoré mi komplikujú myšlienky na stav účtu a prázdnu peňaženku.

„Tak ja pôjdem," povie Carla s ďalším úsmevom na perách, pomaly sa vzďaľujúc k otvoreným dverám. V poslednej sekunde, ale zastane, práve keď ju zozadu objímem oboma rukami.

„Ďakujem, za všetko. Neviem, čo by som bez teba robila."

„Hej, to predsa kamarátky robia," utvrdí ma a následne svoj hlas stíši do šepotu, tak, aby som ju počula iba ja. „Vieš, že sa môžeš na mňa kedykoľvek obrátiť, Maddie. Ak sa ti tu nebude páčiť, stačí slovo a nájdeme iné riešenie."

Avšak iné riešenia neexistujú. Aspoň nie pre mňa a nie teraz, keď sa stav môjho účtu pohybuje nebezpečne blízko nad nulou. Adam a táto izba sú moje jediné východisko, až dokým nenájdem iné.

„Vidíme sa na tréningu, dobre?" zakričí Carla, len čo s neistotou uvoľním svoje ruky a ona sa stratí na chodbe. Nestihnem ani nič odvetiť, keď za sebou zabuchne vchodové dvere a ja ostávam s Adamom sama, na úplne novom mieste, s úplne novými ľuďmi.

Chcem sa uvoľniť a presvedčiť samú seba, že to nie je až také zlé, ako si nahováram. Avšak nikdy som nebola typom dievčaťa, ktoré sa po dvoch rokoch chodenia s chlapcom presťahovalo k nemu do bytu. Všetko je to medzi nami nové, iné a odrazu stojím uprostred izby, ktorá je odo dnes naša spoločná a žalúdok mám ako na vode.

„Opäť sa mračíš," zamumle Adam, raziac si cestu pomedzi krabice až k obrovskej posteli uprostred izby. Naša posteľ. Tá posteľ na ktorej budem od teraz spávať noc čo noc.

Mama ma zabije.

Aj keď o ničom nevie.

Dostanem zo seba silený smiech a hlavu pokrútim zo strany na stranu. „Nemračím, len premýšľam kam všetky tieto veci uložím."

Adam rukou odtlačí z prikrývky môj notebook, čierny ruksak, aj knihu – našťastie nič z toho nespadne na zem - a pohodlne sa uvelebí uprostred mäkkého matraca, rukou si podopierajúc bradu. „Kašli na to, radšej poď ku mne, o chvíľu musím vypadnúť na tréning a chcem si užiť tvoju prítomnosť."

„Najskôr by som to tu naozaj mala začať dávať doporiadku," poviem ostýchavo. „Viem, že nemáš rád neporiadok a toto všetko je jeden veľký..."

Neustále si rozprávam svoje a podľa unudeného výrazu na Adamovej tvári je mi jasné, že ma nepočúva a momentálne mu prebieha hlavou iba jedna vec. Nemôžem sa však nechať rozptýliť, pretože pokiaľ všetky tieto veci nenájdu svoje miesto, neupokojím sa a nepochovám v sebe tú potrebu hľadať aj iné riešenia. Napríklad odísť domov. Späť k mame.

Niekedy uprostred môjho nejasného bľabotania sa Adam rozvalí na chrbát a ruky natiahne za hlavu, akoby počúvať ma bolo tou najnudnejšou činnosťou na svete. Nie som preto ale urazená, ja sama totiž netuším, kde sa vo mne odrazu berie toľko nepremyslených slov.

„A kto je toto?" zatiahnem rozradostene, keď sa mi o nohy obtrie ryšavá huňatá kopa chlpov, práve, keď sa cez kopu krabíc snažím predrieť do šatníka, kde mi Adam uvoľnil zopár políc a jeden šuplík. Nie je to veľa, ale on sám má viac vecí, ako si ktokoľvek dokáže vôbec predstaviť.

Adam pozrie najskôr na mňa, potom na objekt mojej otázky a následne sa opäť vyvalí na chrbát – bez záujmu a unudene, ako pred pár minútami. „To je Mozart," odpovie stroho. „Je to kocúr môjho spolubývajúceho a nemá tu čo robiť, takže ho prosím ťa vyhoď za dvere."

„Ale no tak..." zasmejem sa, ignorujúc kopu oblečenia v mojich rukách. Zohnem sa, poškriabem Mozarta po hlave a moja nevyspytateľná nálada sa o niečo vylepší. „...ty si taký zlatý."

„Maddie, vážne, za dvere, som alergický," mrmle Adam a keď k nemu obrátim pohľad, jeho očí sú prilepené na displej telefónu. Nič neobvyklé. Neochotne vstanem a kocúra odlákam k dverám, ktoré za ním následne s ešte väčšou neochotou zabuchnem.

Vrátim sa späť k práci a snažím sa prehltnúť guču pocitov, ktoré sa mi kopia v krku. V tichu sa moje myšlienky zdajú až príliš hlasné, kričia na mňa a upútavajú všetku moju pozornosť. Pred očami vidím maminu tvár, jej sklamaný výraz a smútok z toho, že som sa jej so svojimi problémami nezdôverila. Nechcem ju však ničím zaťažovať. Nie teraz. Nie nikdy. Už si toho vytrpela až príliš, bez toho, aby riešila moje malichernosti. Som dospelá a postupne nájdem odpovede na všetky moje otázky, chce to len čas.

Práve, keď sa natiahnem po svoj ruksak na posteli, Adam ožije, chytí ma za ruku a potiahne priamo na seba. Predstieram hnev, ale v skutočnosti sa topím, len čo sa na mňa usmeje. „Adam," zakňučím a naoko bojujem v jeho rukách. „Musím sa vybaliť."

Rukou mi skĺzne z chrbta priamo na zadok, prsty strčí do vrecka mojich džínsov a úsmev mu na tvári iba porastie. „Môžeš to robiť, keď odídem na tréning," šepne a perami sa celkom ľahko obtrie o moje. „Stále nemôžem uveriť tomu, že ťa tu budem mať odteraz každý deň."

To sme dvaja.

„Ešte stále si to môžeš premyslieť," poviem rovnako ticho ako on, ale v hlase sa mi odráža vážny tón. Všetko toto bol totižto Adamov nápad a nebyť jeho, zrejme by som skončila na ulici so všetkými mojimi vecami.

Pokrúti hlavou a následných pár minút mi perami dokazuje, že si nemá čo premyslieť. Jeho ruky sú všade, pod mojim tričkom, pod džínsami. Cítim ich vo vlasoch, pri rozopínaní podprsenky, skrátka všade. Avšak naše vášnivé bozkávanie nezájde príliš ďaleko. Len čo sa totižto ozve silný buchot vchodových dverí, Adam sa odo mňa odtiahne, oprie sa čelom o moje a hlasno vydýchne.

„Zlato! Som doma!"

Ten hlas nepatrí žene, ani dievčaťu a keď dvihnem jedno obočie, Adam iba pokrúti hlavou a trocha náhlivo ma od seba odstrčí. „Spolubývajúci," vysvetlí mi, naprávajúc si tričko, vlasy aj viditeľný problém v nohaviciach. „Poď, predstavím ťa."