Broken Love

19.kapitola

„Si si naozaj istá, že ti to neprekáža?" ozve sa Carla do telefónu takmer šepky, tónom, ktorý jasne naznačuje stav v ktorom sa momentálne nachádza. Znie unavene a chorľavo.

„Prečo sa vôbec pýtaš také hlúposti?" dostanem zo seba s náznakom úsmevu ľahko rozpoznateľnom aj na mojom hlase. „Urobila by si pre mňa to isté."

„A čo tvoja večera s Adamom?" zachrapčí, zatiaľ čo si ja pritlačím telefón k ramenu a z komody vytiahnem prvé džínsy, ktoré sa mi dostanú pod ruky. Dnes sme mali s Adamom veľké plány. Teda on mal plány, ktoré mali byť zrejme ospravedlním za to čudné správanie za posledných pár týždňov. Ibaže plány sa rýchlo menia a Adamov futbalový tím dnes vyhral dôležitý zápas, takže piatok trávi niekde v miestnom bare, kde spolu s fanúšikmi oslavujú svoj veľký úspech.

„To je v poriadku," poviem a všemožne sa snažím zakryť svoje sklamanie. Po niekoľkých týždňoch chaosu a hádok, mal byť dnešný večer konečne takým, aký som u Adama veľmi dobre poznala. Vzal by ma na večeru, dlho by sme sa rozprávali, všetko si vysvetlili a nakoniec by možno vo mne zahnal aj tie neusporiadané myšlienky.

Miesto toho sa musím, čo najskôr obliecť a odísť do práce.

„Naozaj prepáč," vzdychne Carla a hovor preruší jej intenzívny kašeľ. „Mám pocit, že moja imunita je na tom každým rokom horšie a horšie."

„Prestaň sa ospravedlňovať," zasmejem sa, urobím pár krokov smerom k posteli a celkom ľahko dopadnem na mäkkú ustlanú prikrývku, ukracujúc samú seba o drahocenné minúty, ktoré by som mala stráviť zatvorená v kúpeľni. „Je to jedna noc, takto do práce ísť nemôžeš a ja sa aspoň nebudem nudiť."

„Niekedy mám pocit, že som si Adama na začiatku vášho vzťahu až príliš idealizovala," jej slová preruší ďalšia vlna kašľu a ja mám aspoň chvíľu na to, aby som si premyslela, ako vhodne zareagovať.

„Dnes vyhrali zápas. Oslavuje."

Carla si ešte raz odkašle a aj napriek značnej únave, znie takmer tak rozčúlene, ako ja pred pár hodinami, keď mi Adam oznámil, že naše plány jednoducho ruší. „To ho vôbec neospravedlňuje."

„Viem..." vydýchnem a radšej rýchlo mením tému, aby som samej sebe ešte viac neublížila. Nakoniec spolu hovoríme niekoľko minút a potom Carla ruší hovor, pretože ju opäť premôže kašeľ a moje voľné minúty na leňošenie prichádzajú do konca. Oblečenie na seba hádžem takmer automaticky. Džínsy, tričko, kožená bunda. Prečešem si vlasy, umyjem zuby a pár minút obetujem aj líčeniu, pretože kruhy pod očami z posledných dní jednoducho potrebujem zakryť.

Kameň úrazu prichádza až pri obuvi, keď trikrát prejdem celú izbu, Adamov šatník aj poličky v chodbe, márne pátrajúc po svojich teniskách, alebo čomkoľvek, čo by som si mohla obuť.

Kde nič, tu nič.

„Hľadáš niečo?" ozve sa mi za chrbtom Fizzy, opierajúc sa o zárubňu dverí svojej izby, sledujúc ma ako pobehujem z izby do chodby a zase späť, zmätená a úplne vykoľajená. Zastanem a oči mi padnú priamo na jeho tvár, ktorú zdobí náznak pobaveného úsmevu. Pôsobí ľahkovážne, opretý o bok, s rukami prekríženými cez hruď a nohou prehodenou cez nohu. Je to ten záblesk v očiach a podozrievavý úsmev, ktorý ho prezrádza.

„Čo si urobil s mojimi teniskami?"

Oči sa mu roztvoria, akoby som ho svojim obvinením prekvapila a potvrdzuje to aj krátkym pokrútením hlavy z boku na bok. „Nemám ani tušenia o čom to hovoríš, zlato."

Jedno je isté, keď sa človek niekam ponáhľa a strávi minúty hľadaním niečoho, čo by si mohol obuť, je jasné, že sa jeho nálada kolíše na tenkom lane. Alebo je to tak len u mňa. „Fizzy," poviem výhražne, krátiac medzi nami vzdialenosť. Ani sa nepohne. „...kde sú všetky moje topánky?"