Broken Love

12.kapitola

Po pár minútach strávených v cudzej spoločnosti niekoľko desiatok ľudí, som si istá, že moja nálada sa presúva z bodu mrazu do nulových hodnôt. Párty je v plnom prúde, odvšadiaľ sa ozýva hlasná vrava a basy hudby, ktorá natriasa aj pohármi rozloženými na malom konferenčnom stolíku v rohu obývačky. Fizzy utvoril uprostred miestnosti tenčený parket a momentálne sa na ňom natriasa spolu s ďalšími odvážlivcami, pohadzujúc rukami a bokmi do rytmu hudby. Na jeho tvári hovie širokánsky úsmev, oči mu žiaria a každý si dozaista všimne, že je neskutočne šťastný a jednoznačne vo svojom živle.

„Nemrač sa," upozorni ma Adam, prstom mi uhladzujúc vrásku uprostred čela. Sedím mu na kolenách, uprostred gauča, ktorý je natlačený pri stene. Jednou rukou ma objíma okolo pása a tou druhou mi uhladzuje vlasy a hladí ma po tvári. Od včera skrotol ako baránok, odrazu sa viac usmieva, viac si ma všíma a každý jeho dotyk je nežnejší, než ten predchádzajúci. Aj napriek tomu som však v jeho prítomnosti celkom neistá, akoby jedna časť mňa očakávala, že sa podobná situácia môže zopakovať.

Uvoľním sa, na pery sa mi predrie drobný úsmev a Adam presunie svoju pozornosť zo mňa, na jedného z jeho spoluhráčov, ktorý sedí vedľa nás a v ruke zviera pohár s pivom. Ich konverzácia plná futbalových fráz a dohadov nie je pre mňa natoľko zaujímavá, aby som jej pripisovala dôležitosť a tak miesto počúvania, očami sledujem hustý dav ľudí, ktorý sa tu v priebehu hodín stihol nazbierať.

Fizzy je rozhodne priateľská povaha, preto mu to množstvo gratulantov nemožno zazlievať. Aj teraz má ruky nad hlavou, niečo kričí a poskakuje, ako najväčšia duša tejto párty. Úprimne mu závidím. Najmä to, že mu zrejme neťažia hlavu žiadne obavy, alebo skľučujúce myšlienky, tak ako mne.

Takmer nikoho tu nepoznám, ale moje oči sa ľahko prispôsobia davu a ešte ľahšie dokážu rozpoznať vysokú postavu patriacu jemu. Kova stojí pri stene priamo oproti gauču, na tvári má úsmev, ktorý sa mu ťahá cez obe líca a jednu ruku má prehodenú cez Devonine ramená. Udivuje ma, že v miestnosti plnej ľudí, je tým jediným, koho skutočne vidím. Akoby som potrebovala čítať každý jeho úsmev a analyzovať to, ako sa hrá s končekmi Devoniných vlasov. Je šťastný a presne to by malo robiť šťastnou aj mňa, no miesto toho cítim pálenie v hrudi a niečo, čo sa až desivo podobá na žiarlivosť.

Ibaže nemám dôvod žiarliť. Nie, keď sedím na kolenách niekoho iného a nie na Devon, ktorá si moju nevysvetliteľnú žiarlivosť nijako nezaslúži. Možno jej len úprimne závidím to, ako sa kedysi Kova správal aj ku mne. Ochranársky a starostlivo, aj napriek tomu, že mi to častokrát liezlo na nervy. Jeho pozornosť teraz nepatrí mne, a tá moja by sa mala upriamovať na chlapca za mojim chrbtom, ktorý mi obetoval dva roky svojho života a ľúbi ma, rovnako, ako ja ľúbim jeho.

Nestihnem však počúvnuť svoje vedomie a odvrátiť pohľad, a keď Kova nepatrne pootočí hlavu mojim smerom, naše pohľady sa o seba oprú aj cez prítmie a telá množstva ľudí. Sú to dni, čo sme sa rozprávali naposledy. Je to hotová večnosť, ktorú nedokážem pochopiť, pretože v posledných týždňoch nemyslím takmer na nič, iba na neho.

Intenzívne sa na mňa díva a ja mu s rovnakou intenzitou pohľad opätujem, akoby sme v danom momente existovali iba my dvaja. V ušiach mi neznie hlasná hudba, či reči ostatných naokolo, počujem len silný tlkot vlastného srdca, ktoré mi naráža o hruď neuveriteľnou rýchlosťou. Aj pľúca mám akoby prázdne a každý nádych sa mi z pier drie ťažšie a ťažšie.

A potom pocítim silné zovretie prstov na brade a môj pohľad sa rázom presúva z Kova priamo na Adama. „Na koho sa to tak dívaš?" odvrkne so zvedavosťou v hlase.

Jeho spoluhráč je preč a spolu s ním aj Adamova dobrá nálada a širokánsky úsmev. Ako mihnutím oka podo mnou sedí so zamračeným výrazom a perami stlačenými k sebe.

„Na nikoho," vyjachtám prirýchlo, čo spôsobí, že sa Adam zamračí ešte väčšmi.

Bez ďalších otázok a najmä podozrievavo sa pozrie na tancujúcich ľudí za mojím chrbtom. Napäto sledujem ako očami preskenuje dav a potom jeho oči ukotvia opäť na mne. „Červenáš sa," poznamená hlasno a ruka, ktorou mi neustále zviera bradu, skĺzne doprostred mojej hrude na miesto, kde mi ešte stále divoko bije srdce. „Môžeš klamať koľko chceš, ale tvoje telo vždy hovorí pravdu."

Pokrútim hlavou a Adamova ruka sa presunie na môj zátylok, na ktorý jemne zatlačí, až kým nemáme okrem pohľadov spojené aj čelá. „Tak kto, Maddie? Kto ťa zaujal natoľko, že si takto rozrušená?"

„Nikto," poviem rázne a opäť pokrútim hlavou. „Dívala som sa..."

Nedopoviem, pretože Adam preruší vzdialenosť medzi našimi perami a náruživo ma pobozká, prerušujúc tým akúkoľvek konverzáciu. Ten bozk nie je pomalý a končí tak rýchlo, ako začal a po ňom sa Adam opätovne usmieva od ucha k uchu, akoby sa mu prinavrátila dobrá nálada. „Môžeš sa dívať koľko len chceš a na koho len chceš, láska, ale nakoniec si vždy len moja."

Nepoviem nič a on ma stále drží pri sebe blízko, zabraňujúc mi pootočiť hlavu, alebo sa opäť pozrieť opačným smerom. Môže totižto hovoriť, čo len chce, ale jeho telo neklame rovnako, ako to moje. Nechce, aby som sa túžobne dívala na niekoho iného a ja nechcem, aby sa moje myšlienky a pohľady naďalej upriamovali smerom ku Kovovi a Devon, ktorý momentálne predstavujú všetko o čo som pred piatimi rokmi prišla.

A keď je reč práve o Devon. Neviem koľko času prejde, kým ostávam uväznená v Adamovom náručí, ale mám pocit, že zaspávam, keď to ticho medzi nami neprehlušuje len hudba, ale aj jej hlas. „Hej, Adam, nebude ti vadiť, keď si Maddie na pár minút požičiam? Mám po krk chlapských konverzácií."

Cítim ako Adam málinko stuhne, rukou ma pohladí po chrbte a následne uvoľní zo svojho objatia. Viem, že to nie je dobrovoľné a nasvedčuje tomu najmä jeho pohľad, ktorým ma varuje, no ľúbi zároveň. Je to zvláštne a iba málokto to pochopí, ale cez všetko to drsné, je Adam stále tým chalanom, ktorý mi pred dvoma rokmi ukradol srdce.

Devon ma chytí za ruku, niečo zakričí a prv než ma Adam stihne pobozkať, ťahá ma preč smerom k izbám na konci chodby. Zastane pred dverami Kovovej spálne, z vrecka džínsov vytiahne kľúč a v priebehu pár sekúnd ma ťahá dnu, aj cez moje mĺkve procesy.

„Prepáč, ak som zle čítala situáciu, ale..." prehrabne si dlhé blond vlasy z jednej strany na druhu, dvere za nami zatvorí a opäť otočí kľúčom. „...vyzerala si nepohodlne."

Skvelé. Posledné po čom túžim je to, aby si ľudia mysleli, že sa s Adamom cítim nepohodlne.

Aj napriek tomu však vidím, že to Devon myslí úprimne a možno práve preto potiahnem jeden kútik pier v chabom úsmeve a ľahko myknem plecom. „Ďakujem, nie som zástanca veľkých párty."

Nestihnem sa ani poobzerať po izbe, keď Devon chabo prikývne, urobí zopár krokov smerom ku kabelke, ktorá je pohodená na obrovskej posteli pod oknom a vyloví z nej fľašu vodky, ktorou zamáva vo vzduchu. „Navrhujem, aby sme si urobili vlastnú párty. Čo ty na to?"

~

Viem, že ste mnohé po minulej časti trocha zmätené a veľa veciam nechápete, ale ak budete naďalej čítať až do konca príbehu, snáď pochopíte, čo sa vám snažím týmto všetkým vykresliť.