Broken Love

22.kapitola

Toto je piatykrát, čo so mnou nemôžeš hovoriť. Budem rada, ak sa konečne porozprávame. Chýbaš mi.

Neodhadujem koľký krát si čítam mamine správy zo včera, ale podľa toho, ako po nich len zbežne prechádzam očami, usudzujem, že ich poznám naspamäť. Nie je ľahké ju ignorovať a neustále odmietať spoločný rozhovor. Je to trápne, detinské a úplne mimo mňa. Ibaže ešte stále som v hlave neposkladala dostatočne vhodný spôsob, ako jej opísať situáciu, do ktorej som sa dostala vlastnou hlúposťou. Je na mňa hrdá. Som jej jediné dieťa. Jediná dcéra.

Je ľahké sklamať samých seba, ale sklamať rodičov, ktorý vo vás veria a vkladajú do vás veľkú nádej? To je skrátka niečo, čomu sa všetci snažíme vyvarovať.

„Mračíš sa," zamumle vedľa mňa Adam a keď k nemu otočím tvár, zisťujem, že sa díva na displej môjho telefónu, kde ešte stále svietia mamine správy. „Prečo jej už konečne nezavoláš?"

„Nie je to také jednoduché," poviem cez malý úsmev, čo sa mi predrie na pery. Je to jediný postup, ako z mojej tváre vymazať ten obvyklý zachmúrený výraz. Nie som si však istá, či sa mi to darí, keďže Adam na sebe nedáva nič poznať a naďalej ma pozoruje cez zúžené obočie.

„Hanbíš sa za mňa alebo ako to mám chápať?"

Posledné, čo potrebujem sú jeho výčitky na túto tému. „Moja mama aspoň vie, že existuješ," zamrmlem cez ďalší silený úsmev, odrazu popohnaná hnevom, ktorý sa vo mne berie nevedno odkiaľ. „Je rozdiel niekomu zamlčať, že som sa k tebe presťahovala a rozdiel predstaviť ma rodičom po dvoch rokoch vzťahu."

Adam neveriacky pokrúti hlavou a jedna z rúk mu vyletí do vzduchu, ako keby nechápal, kam tým mierim. „Dokedy mi to mieniš vyčítať?"

Dovtedy, kým to neprestane bolieť.

Nechcem sa hádať a riešiť malichernosti, nie v tento deň a nie práve teraz. Ale niektorým veciam sa nedá vyhnúť a najmä nie, keď vám neprestajne ležia v hlave. Ešte teraz mám jasne na pamäti ten moment, kedy mi Adam s pokojným výrazom na tvári oznámil, že Vďakyvzdanie strávime u jeho otca a nevlastnej matky. Najprv mi hlavou prešla myšlienka, konečne spoznám jeho rodinu, ale prirýchlo som spadla z oblakov a uvedomila si, že existovalo tisíc ďalších príležitostí, kedy ma s nimi Adam mohol zoznámiť – bývali predsa v New Yorku, preboha. Teraz to robil len z ľútosti, aby som večeru nestrávila sama s fľašou dobrého vína, ako som to pôvodne plánovala.

Pomaly zisťujem, že jediný, kto sa v tomto vzťahu za niekoho hanbí, je on. A vôbec to nie je príjemná predstava.

„Už som sa ti predsa ospravedlnil," pošepká mi do odhalenej pokožky krku a teplo jeho dychu je príjemnou zmenou v klimatizovanom aute, ktoré nás vezie cez preplnené ulice New Yorku, až k Adamovým rodičom. „...a ak si dobre spomínam, ospravedlňoval som sa ti celú noc." Pobozká ma na plece, na miesto medzi krkom a ramenom a nakoniec aj na bradu. Šofér auta našťastie upiera svoju pozornosť na cestu a tvári sa, že nič nevidí a ja sa mierne posuniem bližšie k dverám, odvracajúc tvár k oknu, aby si Adam nevšimol môj zmučený výraz.

Jeho malú pripomienku na včerajšiu noc cítim na každej časti svojho tela. Sex s Adamom nie je vždy len o potešení, nežnostiach a slastnom orgazme. Občas je tvrdý, drsný, rýchly a bolestivý, a miesto sladkých fráz a vyznaní lásky, končí jeho uspokojením a mojim dokonalým predstieraním.

Vo vzťahu sú však aj dôležitejšie veci, ako tie telesné.

„Povedal som ti už, aká si krásna?" zachrapčí, opäť nebezpečne blízko mojej tváre a tentokrát sa od neho neodťahujem, neodvraciam, ale nechám sa viesť všetkým, čo je vo mne. Po niekoľkých týždňoch, po intenzívnych hádkach, vidím pred sebou osobu, do ktorej som sa zamilovala. Hravý úsmev. A v očiach odlesk úprimných emócií. Je to presne ten Adam, ktorý si ma pred dvoma rokmi získal.