Broken Love

3.kapitola

Neverím na duchov, ani na nadprirodzené bytia, či para normálne javy. Niekedy ho však zbadám v dave a na pár nedbalých sekúnd sa nedokážem nadýchnuť, akoby každá časť mňa túžila potom, aby tá vidina bola skutočná. Aj dnes sa cítim nadmieru paranoidná a mojej nálade vonkoncom nenapomáha malý dav ľudí tlačiaci sa na bar, ktorý je momentálne mojim jediným úkrytom pred ušliapaním.

Legacy je univerzitný klub, ktorý trikrát do týždňa a počas víkendov, ponúka všetkým nevybúreným študentom možnosť na zábavu v podobe tematických večerov, farebných drinkov a hlasnej hudby. Dnes je piatok a všetky dámy, slečny a dievčatá, majú vstup zadarmo, rovnako ako aj prvý drink na účet podniku. Jim, tridsaťtri ročný vlastník tohto klubu, to považuje za obrovskú zábavu, za to my, čo tu drieme a potíme sa vo vlastných šťavách, sa môžeme aj pretrhnúť.

„Zlato," štuchne do mňa Carla, keď sa dav hlasno smejúcich sa dievčat na pár sekúnd rozpustí s ich farebnými drinkami, ktoré nesú v rukách, ako nejakú trofej. „Zase sa mračíš."

Nemračím, len môj výraz sa skrátka dvadsaťštyri hodín denne, tristošesťdesiatpäť dní v roku a sedemkrát do týždňa, formuje do výrazu, ktorý všetkým pripomína hnev. Nemôžem za to a preto len myknem plecami a chrbtom dlane si zotriem pramienok potu, ktorý si razí cestu po ľavej strane mojej tváre.

Carla sa oprie o barový pult, ruky si prekríži na hrudi a prezrie si ma neistým pohľadom od špičiek bielych tenisiek až po čierny obtiahnutý top, ktorého presnú kópiu, má na sebe aj ona. Každá sme mimoriadne iná. Výzorom a aj povahou. Carla je o pár centimetrov vyššia, pokožku má tmavú a hnedé vlasy husté a kučeravé, po otcovi, ktorý pochádza z Mexika. Za to ja som bledá ako smrť, dlhé hnedé vlasy mi drží pokope gumička a o svojom otcovi neviem takmer nič.

„Tak aká bola prvá noc?" opýta sa ma cez hlasnú hudbu, ignorujúc pri tom nedočkavého zákazníka za jej chrbtom, ktorý prstami poklepkáva po barovom pulte do rytmu hudby. Keď si Carla všimne môj výraz, obzrie sa, pretočí očami a chalanovi narýchlo namixuje drink, za ktorý si vyslúži odzbrojujúci úsmev a nemalý tringelt.

„Fajn," poviem a snažím sa ju presvedčiť širokým úsmevom. Naozaj neklamem. Adam je to najlepšie, čo ma na pôde tejto univerzity mohlo stretnúť, teda okrem Carly, ale tú poznám už niekoľko rokov. Je pozorný, zábavný a stará sa o mňa spôsobom, ktorým by roztopil nejedno dievčenské srdce. Po dvoch rokoch vzťahu sa človek dostane do obdobia, kedy toho druhého pozná v takej úrovni, že aj tak obrovitánsky krok, ako spoločné bývanie, sa dá ľahko prekonať.

„Nevyzeráš presvedčivo," namietne Carla a opäť sa mi pár sekúnd nevenuje, zatiaľ čo obe pracujeme. Viem aké sú jej obavy, viem, že by bola radšej, kebyže ostanem s ňou na internáte, ale obe dobre vieme, že Adam je to najlepšie riešenie. A budem to sama sebe opakovať až dovtedy, kým tomu neuverím.

„Naozaj je to fajn," prekričím hlasnú hudbu a rukami si upravím vlasy, ktoré v takomto teple a dusne, nechcú počúvať. „Zobudila som sa v jeho náručí, pobozkal ma na pery a pripravil mi sladké raňajky v podobe francúzskych toastov a javorového sirupu, čo viac by som mohla chcieť?"

„A čo sex?" skríkne Carla a je tou otázkou, zlým načasovaním a skrátka mojim šťastím, pretože práve v tom momente sa za našimi chrbtami objaví Weston, alias Wes, dvadsaťsedem ročný manažér tohto podniku, ktorý neznáša ulievanie, dlhé reči a zrejme aj pracovné smeny, kedy na hárku hovejú naše mená. Spojím pery k sebe, privriem oči a až potom sa odvážim otočiť a čeliť hnevu, ktorý má vpísaný do tváre. Wes sa však nedíva na mňa, ale na Carlu, ktorú vraždí pohľadom, akoby po celý čas viedla monológ.

„Prečo vás zakaždým, keď sem prídem nájdem uprostred rozhovoru?" opýta sa drsne, rozhadzujúc rukami, čo mal dovtedy prekrížené na hrudi svojej drahej tmavej košele. Nedá nám priestor brániť sa, či ospravedlniť a ja v hlave počítam sekundy, kým ma bezpodmienečne vyhodí z práce, ktorú robím už niekoľko mesiacov, ale žiaden vyhadzov nakoniec neprichádza. Vidím ako sprudka vydýchne, pokrúti hlavou a potom pohľadom konečne spočinie aj na mne. „Devon to v sklade sama nestíha a keďže je tu nová, úplne sa stráca a ja nemám trpezlivosť všetko jej dookola vysvetľovať ako malému dieťaťu. Vezmem to tu za teba a o pár hodín sa zase vystriedame."

Prikývnem a kútikom oka pozriem na Carlu, ale tá už je dávno zaujatá ďalšími zákazníkmi, čo si vyžadujú jej pozornosť. Wes nahradí moje miesto bez ďalších rečí, s výrazom, ktorý mu určite nepriláka priveľa zákazníkov. To už ale nie je moja starosť a tak sa čo najrýchlejšie odpracem do zadnej časti klubu, kde sa okrem toaliet a skladu nadchádza aj únikový východ a oáza pokoja v podobe steny, ktorá izoluje všetok hluk.

„Hej, Maddie!" skríkne Chuck, masívny ochrankár, ktorý si práve razí cestu pomedzi hustý dav priamo ku mne, za akým účelom, to vôbec netuším. Stačí sekunda, jeden pohľad jeho smerom a moje oči sa opäť rozšíria v paranoji.

Pretože ho vidím. Už po tisíckrát v priebehu piatich rokov.

Je to len záblesk.

Len hra mojej mysle, jeho široký úsmev, jamky v lícach, hlasný smiech a mám opäť pätnásť a jediné, načo dokážem myslieť je on, akoby sa nikdy nič nezmenilo.

„Si v poriadku?" spýta sa ma Chuck, keď sa mu konečne podarí predrať až ku mne. Je ešte mohutnejší než Fizzy, no ich úsmevy sú takmer identické a obaja pôsobia tak priateľsky, že každý rozhovor je ľahký a sprevádzaný smiechom.

Zamračím sa, ak je to v mojom nahnevanom výraze vôbec možné a rýchlo pokrútim hlavou, zbavujúc sa myšlienky na neexistujúcu predstavu niekoho, kto už dávno nie je súčasťou môjho života. Tie tmavé vlasy, čo som zazrela v dave nepatrili jemu, ani široké pleca a záblesk úsmevu, čo sa mi predral pomedzi zmysly. Môj Kova je vo Philadelphii a spolu s ním tam ešte stále zostáva malinký kúsok môjho srdca.

„Zdalo sa mi, že som niekoho zbadala," vysvetlím s malým úsmevom, načo ma Chuck objíme okolo pliec a rozstrapatí mi vlasy. Som si istá, že ak tu naďalej ostanem len tak postávať, Wes nebude mať zľutovanie a pošle ma domov rýchlejšie, než zo seba vyprodukujem vhodné ospravedlnenie. „Potreboval si niečo?"

Chuck sa opäť zaškľabí a odprevadí ma až do skladu, ďaleko od mojej paranoje a ešte ďalej od Wesovho prísneho pohľadu. Až keď sa ocitneme v obrovskej miestnosti s vysokými policami, uvoľní svoje zovretie a pleca mu trocha upadnú. „Chcel som ti len povedať, že ťa dnes nemôžem odprevadiť," zamumle a každý pohyb jeho tela sa dá dokonale čítať ako neistý.

Usmejem sa, aj napriek obavám, ktoré mi na pár sekúnd zovrú hrdlo. „Máš rande?"

Odpoveďou mi je ďalšia vlna smiechu a ešte viac strapaté vlasy, ktoré sa pod Chuckovou mohutnou dlaňou nemajú šancu brániť. Navyše mám rada jeho hravú stránku. „Kto máva rande o piatej ráno, Maddie?" spýta sa a keď cúvne, flirtujúco žmurkne na niekoho za mnou. „Ako sa máš Devon?"

Naša nová kolegyňa, ktorá postáva pár metrov od nás a pohľadom skenuje vysoké police sa sotva zmôže na nervózny úsmev. „Ujde to."

Chuck prikývne, ešte raz do mňa so smiechom štuchne a potom sa vytratí, nechávajúc ma s Devon samú. Príliš sa nepoznáme, naše smeny sa sotva zlučujú, ale jej prudké vydýchnutie mi nahovára, že je oveľa radšej v prítomnosti mňa, ako perfekcionistu Wesa. A ja som zase radšej zatvorená v chladnom sklade, ako pri pulte, kde mi hučí hlava a topí sa aj tá malá vrstva mejkapu na mojej tvári. V tomto momente, sme obe víťazky.