Broken Love

26.kapitola

Budím sa na príšernú bolesť hlavy, ktorá sa mnou postupne šíri vo výrazných intervaloch, od spánkov, až po temeno. Nos mám plný. A oči opuchnuté natoľko, že ich sotva dokážem otvoriť. Každá časť môjho tela zreteľne protestuje, akoby som odbehla maratón a následne sa neuvážene rozhodla pre ďalší. Tá bolesť je, ale viac než fyzická. Len čo si totiž spomalene uvedomím, kde som a čo všetko sa pred pár hodinami odohralo, srdce mi zovrie neviditeľná ruka a kútiky oči opäť pošteklia nechcené slzy.

Neodvážim si odhadnúť, koľko môže byť hodín, ale podľa dostačujúceho svetla v izbe usudzujem, že už je dávno deň. S tou myšlienkou sa, iba neochotne otočím na chrbát, keďže pohľad na prázdnu, bielu stenu je skôr náramne deprimujúci, ako utešujúci.

„Už si hore?"

Odrazu nedbám na prudkú bolesť hlavy a posadím sa tak rýchlo, že iba sťažka premáham závrat z náhlej zmeny polohy. Chrbtom sa natlačím ku stene, ľahkú prikrývku si pritiahnem k hrudi a oči zabodnem do osoby, ktorá ku mne prehovorila. Adam sedí skrčený na matraci druhej postele, lakťami sa opiera o kolená a dlaňami si podopiera bradu. Jeho pohľad spočíva na mne.

„Čo tu robíš?" spýtam sa, keď nedokážem vydržať to napäté ticho a jeho oči sa mi dostávajú pod kožu. Hlas mám vysoký, prestrašený a kvôli toľkému plaču nesmierne chrapľavý.

Rovnako ako ja, sa sprudka vystrie, jednu ruku spustí k telu a prstami tej druhej si prehrabne krátke, tmavé vlasy, ktoré aj napriek všetkému vyzerajú upravene. „Bál som sa o teba," povie bez okolkov a bez zbytočných páuz. Tvár ma nezdravo bledú, pery tlačí k sebe a jeho oči putujú po mojej tvári, po kvetinovej prikrývke a opäť končia na mojich očiach, kde aj sebaisto zotrvajú. „Prečo si odišla?"

Mám pocit, že ma niekto okráda o potrebný kyslík a hruď ma páli, pretože srdce prestrašene pumpuje, akoby predom cítilo niečo, čo rozumu vôbec nedochádza. „Akoby som mohla ostať?" spýtam sa neisto. Za denného svetla je všetko iné, ako za tmy. Tentokrát pred sebou nevidím toho rozčúleného, žiarlivého, majetníckeho chalana zo včera. Vidím oči, ktoré sa ponárajú do mojich a žiadajú o niečo, čo im nemôžem dať. Vidím emócie a city, ale netuším, či sú po tom všetkom ešte aspoň z časti skutočné. Vidím tak veľa, ale pripadám si zaslepená.

„Láska," Adam vstane, skráti nepodstatnú vzdialenosť medzi dvoma posteľami a jeho výška, mohutná postava, rozhodnosť a istota, ma opäť posúria k tomu, aby som sa posunula ešte viac k stene a vystrela pred seba ruku.

„Prosím, ostaň tam, kde si."

Oči sa mu rozšíria, ale moje slová sú iba nepočuteľnou prosbou, ktorú sa rozhodne ignorovať. Keď sa posadí, len pár centimetrov odo mňa, sotva dokážem popadnúť po dychu a už beztak dosť zrýchlený tlkot srdca v mojej hrudi, sa iba zintenzívni. Našťastie medzi nami nechá aspoň ako taký priestor, ale aj tak sedím stuhnutá a vzpriamená, ako keby som očakávala ďalšie nepekné slová a náhly útok.

„Ako si sa sem dostal?" opýtam sa, keď si po dlhej chvíli uvedomím, že sme v izbe sami. Tá myšlienka ma ešte viac vystraší.

„Carla ma vpustila, išla si zabehať," odpovie mi poľahky. „Myslel som si, že sa zbláznim, keď som ťa ráno nenašiel vedľa seba. Skúšal som ti volať, ale telefón si nechala doma..." natiahne ku mne ruku, ale ja pokrútim hlavou a on ju prekvapivo stiahne späť k sebe, tváriac sa dotknuto. „Bol to len malý argument, Maddie. Nemôžeš odísť zakaždým, keď sa budeme hádať. Musíme sa spolu naučiť fungovať aj cez takéto krízy."

Malý argument.

Nemôžeš odísť zakaždým, keď sa budeme hádať.

To myslí vážne?