Broken Love

30.kapitola

Čas plynie až neuveriteľne rýchlo, keď ho trávite s ľuďmi, ktorých milujete. A tak skôr než sa nazdám, mama ma väzní vo svojom tuhom objatí, do vlasov mi šepká, aby som nezabudla na jej slová, a do rúk mi tlačí zväzok peňazí, ktoré najprv vehementne odmietam. Ona však nástojčivo krúti hlavou, sľubuje mi, že sa na ňu vždy môžem obrátiť a ja opäť nevedomky ďakujem, že ju mám. Tých pár dní s ňou mi celkom stačilo na prečistenie hlavy a na urovnanie všetkého, čo ma posledné dni miatlo.

A chcem to vyriešiť, čo najskôr, no osud opäť nehrá v môj prospech. „Nevieš, kde som dopekla strčil ten hlúpy pas?" Adam prehľadáva všetky šuplíky, skrinky a svoju cestovnú tašku pohodenú na posteli, pochodujúc skrz celú izbu, do šatníka a do kúpeľne. Vidím ho po dvoch týždňoch a necítim žiadne chvenie v žalúdku, potrebu ho objať, či pobozkať. Cítim sa mŕtvolne prázdna.

Prvýkrát robí okolo seba bordel, nevšíma si chaos, čo spôsobuje a mám pocit, že si nevšíma ani mňa. Prehovorím zastretým hlasom prv, než stratím odhodlanie. „Môžeme sa porozprávať?"

Sedím uprostred postele, len v dlhom tričku a nohavičkách, s prikrývkou, ktorá mi zohrieva holé chodidlá. Ešte pred pár minútami som pokojne spala, užívala si ticho prázdneho bytu a potom sem s hurhajom prišiel Adam, čo ma nemilo prekvapilo, pretože som nečakala, že ho uvidím tak skoro. Chcela som sa na náš rozhovor poriadne pripraviť. Premyslieť si, čo konkrétne povedať. Ako ho presvedčiť, že mám pravdu. A ako si stáť za svojim. No odrazu stojím pred hotovou vecou a vnútro mi požiera strach tak intenzívny, že sa čochvíľa asi rozochvejem.

„Kurva," zastoná a izbou sa ozve takmer nepočuteľné rinčanie skla, keď v hneve rozzúrene buchne päsťou po komode a tým zhodí sklenený fotorámik s našou spoločnou fotkou. Tá malá spomienka spred dvoch rokov ostane navždy prasknutá, rovnako ako vzťah, ktorý medzi sebou momentálne máme. „Môžeš prosím ťa prestať na mňa tak zízať a miesto toho mi pomôcť hľadať?"

Neochotne vstanem, len preto, že ma o to prosí. Cítim sa, ale neistá a lem trička si poťahujem nižšie k stehnám, lebo si prvýkrát pred jeho očami pripadám až príliš odhalená. „Si si istý, že ho nemáš v taške...?"

Rozhodí rukami a obdarí ma pohľadom, ktorý úplne mrazí. „Tú posratú tašku som prehľadal už trikrát, ak si si nevšimla," povie cez zovreté zuby, pristupujúc bližšie ku mne, načo na pár sekúnd stratím dych. Našťastie nie som záujmom jeho pozornosti. Náhlivo siahne po taške a opäť sa v nej začne hrabať, vyhadzujúc opotrebované oblečenie, kozmetiku aj svoj laptop. „Nemám na toto čas, dočerta. O dve hodiny musím byť na letisku, inak to nestihnem."

Neviem ako začať, som bezradná, ale predsa len otvorím ústa. „A môžeme sa medzi tým porozprávať?"

Zlé slová. Adam sa prudko vystrie, chrbtom ruky si prejde po čele, ale ani to mu z neho neodstráni tú výraznú vrásku hovejúcu medzi tmavým obočím. „Vyzerám, že mám čas sa rozprávať?" spýta sa ma drsne a už iba napäto čakám, kým do svojho agresívneho správania zapojí aj ruky a bolestivé dotyky. „Chápem to, nevidela si ma pár týždňov, chceš využiť tú krátku chvíľu kým som späť, ver mi, som na tom rovnako. Ale ak zmeškám to lietadlo, neostane mi nič iné, len stráviť Nový rok v posratom New Yorku a to je to posledné, čo chcem."

Pretože osláviť Nový rok so mnou by bolo hotové peklo. Miesto toho Adam odlieta so svojimi kamarátmi niekam do tepla, kde ich miesto chladu a pár minútového ohňostroja, bude hriať slnko a piesočnaté pláže. Nezávidím. Istá časť mňa je rada, že opäť odchádza, ale potrebujem mu konečne povedať to, čo cítim, inak začnem zase premýšľať, zase všetko analyzovať a to nebude viesť k ničomu prospešnému.