Broken Love

42.kapitola

Podľa Carlinho kamenného výrazu a rýchlej chôdze, mi je jasné, že toto celé je pre ňu jedna veľká misia – dostať ma, čo najskôr do bezpečia – v tomto prípade, čo najďalej od Adama – alebo situáciu vyriešiť iným spôsobom. Do Wesovej kancelárie odhodlane vstúpi bez zaklopania, bez pozvania, akoby to bola každodenná záležitosť. A možno aj je. Nebyť tých zmiešaných pocitov, čo v sebe posledných pár minút prechovávam, aj by som sa nad týmto detailom zamyslela hlbšie, no v mojej hlave momentálne neexistuje nič iné, len Adamov široký a samoľúby úsmev.

Hneď ako za nami, čo najnenápadnejšie zatvorím dvere kancelárie, prekvapí ma ohlušujúce ticho, ktoré sa iba prehĺbi, keď sa nikto z nás neodváži prehovoriť ako prvý. Wes sa ľahkovážne opiera o operadlo koženej stoličky, pri uchu má telefón, na jazyku zamrznuté slová. Jeho uvoľnený postoj sa však v okamihu vytráca. Vystrie sa, prísne zomkne pery a hovor zruší, ako keby nebol pre neho dôležitý.

Iba na sekundu nadobúdam pocit, že sa mu tvárou mihne malý náznak nejakej emócie, ale je to zrejme len hra mojej nefunkčnej a značne narušenej mysle. Pretože, keď Wes konečne prehovorí, vôbec neznie milo a jeho vražedný pohľad visí jedine na Carle. Ako inak. „Nemáte dostatok práce, alebo ako si mám toto celé vysvetliť?"

Carla sebou ani netrhne a Wesov ľadový tón hlasu nemá na ňu žiaden vplyv. Ba naopak, mám pocit, že ju to iba poháňa dopredu. „Potrebujem... teda potrebujeme od teba láskavosť."

Táto malá a predsa len dôležitá veta však ostáva visieť vo vzduchu celkom ignorovaná. Miesto záujmu sa Wesovi uprostred čela objaví výrazná vráska. „Kto je kurva za barom, keď vy dve ste tu?"

„Devon."

Wes vstane tak rýchlo, až stolička, na ktorej dovtedy s pokojom sedel, s treskom narazí o stenu. „Na čisto ti preskočilo, Carla? Ako môžeš byť takto nezodpovedná a práve dnes..." dvoma krokmi obíde stôl a ja prisahám, že v tomto momente mi nie je všetko jedno. Ale neodvážim sa ani pohnúť, či dokonca zažmurkať. Stojím hneď vedľa Carly, ale na rozdiel od nej, nemám s hrdosťou vystrčenú bradu a pokojný výraz tváre. Neviem ako to to dievča vlastne robí, ale má všetok môj obdiv.

„Vypočuješ si, čo sa ti snažím povedať, alebo tu budeme stáť po zvyšok večera?"

Neujde mi ako Wes netrpezlivo a rozladene zovrie sánku, zadkom sa oprie o svoj vysoký pracovný stôl, len pár metrov od nás a ruky si skríži na hrudi cez čiernu, obtiahnutú košeľu. „Hovor."

A kým ja stále zaryto a nechápavo mlčím, vôbec netušiac, čo sa to okolo mňa deje, Carla sa pustí do vysvetľovania. Neviem, čo presne mala v úmysle, keď ma sem s vervou ťahala, akonáhle jej došlo, prečo mám tak mŕtvolne bledú tvár, ale čím dlhšie a konkrétnejšie rozpráva Wesovi o Adamov, tým viac začínam chápať dôvod našej náhlej návštevy.

A pochopí to aj Wes. Ibaže on nechce potiahnuť Carlu za ruku a vyvliecť ju z tejto kancelárie, tak ako to túžim urobiť ja. Miesto toho si prstami zamyslene poškriabe drobné strnisko na brade. „Takže ty odo mňa chceš, aby som bezdôvodne vyhodil nejakého týpka, len preto, že je Maddien bývalý? Uvedomuješ si ako hlúpo to znie?"

Carlu poznám od pätnástich, preto viem, že vôbec nemá v povahe niekoho žiadať o pomoc. A už vonkoncom nie osoby opačného pohlavia. Takže to, že sme tu a ona žiada Wesa o takú veľkú láskavosť v mojom mene, si odnesie obrovskú ujmu na jej hrdosti. „Čo som si vlastne myslela...?" spýta sa do prázdna. Pre seba. Bezradne rozhadzujúc rukami. Keď sa ku mne otočí tvárou, mračí sa, no v očiach má niečo, čo sama veľmi dobre poznám. Sklamanie. „Poďme Maddie, toto nemá zmysel."

Nestihneme sa však ani otočiť, keď sa Wes vzpriami, napne ramená a tentokrát je to on, kto rozhodí rukami. Aj keď menej dramaticky ako Carla. „Čo odo mňa vlastne chceš, Carla!?"