Broken Love

17.kapitola

Osud sa rozhodne hrať v môj prospech a v priebehu nasledujúceho týždňa Kova takmer nestretávam. Ak sa teda nepočíta náhodne stretnutie v kuchyni, ktoré trvalo sotva pár sekúnd a to, že som ho raz zazrela odchádzať do práce. Devon sa mi stále sťažuje, že má Kova veľa práce, ale ja za tým vidím niečo oveľa väčšie. Možno Kova len nevedomky súhlasí s mojím názorom a volí rovnakú alternatívu ako ja. Alebo si skrátka veci začínam domýšľať a snažím sa brániť vlastnú zbabelosť tým, že vykresľujem ako zbabelého aj jeho.

„V tomto ideš do práce?" spýta sa ma neprítomne Adam, keď vychádzam z kúpeľne a hrebeňom si prečesávam vlhké vlasy. Pomaly po mne skĺzne pohľadom a uprostred čela sa mu pri tom objaví drobná vráska.

Neviem, čo má za problém. Mám na sebe typické čierne tričko s logom klubu a bledo modré džínsy s vysokým pásom. Vyzerám rovnako ako zvyčajne, keď odchádzam do práce, takže jeho postoju a tomu zamračenému výrazu celkom nerozumiem. „Čo je zlé s tým, čo mám na sebe?"

Adam na pár sekúnd odtrhne oči od svojho telefónu, ktorý drží v ruke a s nehlasným výdychom pokrúti hlavou. „Vyzeráš ako mníška."

Ostanem prekvapene stáť s hrebeňom na pol ceste k vlasom a keď postupne uvoľním ruku a pozvoľna ju spustím k telu, tentokrát som to ja, kto ťažko prekonáva zamračený výraz. „Ako mníška? Čo tým chceš vlastne povedať?"

Lenivo sa prevráti na chrbát, ale ani moja otázka a ani značne rozčúlenie ho vôbec nerozhádžu a naďalej sa díva do displeju svojho telefónu. Typické. „Len sa zamýšľam nad tým, či ti vôbec dávajú díška, keď im neukážeš aspoň kúsok odhalenej pokožky."

Je koniec októbra a na odhalenú pokožku celkom chladno, ale nemôžem si pomôcť a po Adamových slovách sa cítim mierne dotknuto. Jeho správanie si neviem vysvetliť inak, než zbabelý pokus o podkopanie môjho sebavedomia alebo mienenú snahu o vyprovokovanie ďalšej zbytočnej hádky. A to som si naivne myslela, že sa veci medzi nami dali aspoň ako tak do poriadku.

Musím si čo najskôr nájsť iné bývanie, inač sa dozaista zbláznim, alebo sa mi rozpadne vzťah, ktorý som si doteraz až príliš idealizovala.

„Mám džínsy a obyčajne tričko," poviem na svoju obranu, aj keď presne nerozumiem, prečo v sebe ešte stále prechovávam potrebu brániť sa pred týmito jeho verbálnymi útokmi.

„Veď práve. Tento byt sa neplatí sám."

Až príliš rýchlo vo mne narastie zlosť, ktorá splanie a prejaví sa aj v mojom následnom správaní, keď si rozopnem pracku na opasku a gombík na džínsoch. Bez zbytočných slov ich stiahnem zo svojich bokov, sebavedomo prevlečiem najskôr cez jednu a potom aj cez druhú nohu a hodím ich priamo na Adama, ktorý niečo nezrozumiteľne zavrčí. Doslova horím, keď v malom priestore skrine hľadám vhodnejšie oblečenie, ktoré by vyhovovalo Adamovým predstavám. Nakoniec sa mi podarí vyloviť krátku čiernu sukňu, ktorú takmer nenosím. Poháňaná hnevom si ju oblečiem a až potom sa otočím smerom na Adama, venujúc mu ten najostrejší pohľad. „Si spokojnejší? Zarobí mi toto viac peňazí? Je to dostatočne odhaľujúce?"

Ako na povel si ma obzrie a potom sa rázne stavia na nohy, odhadzuje svoj telefón, strháva z postele moje džínsy a dvoma krokmi kráti vzdialenosť, ktorá je medzi nami. Moje srdce automaticky vynechá úder a nie je to pre záchvev emócií ako zvyčajne. „Vieš ako kurva neznášam, keď sú všade po izbe porozhadzované tvoje veci! A veľmi sa mýliš, ak si myslíš, že v tomto niekam pôjdeš!"

Nehorázne. Neuveriteľné. Strach sa rýchlo spojí s hnevom a ja rázom prestanem byť to zakríknuté dievča, ktoré sebou posledné týždne nechalo bezdôvodne zametať. „Počúvaš sa vôbec?! V poslednej dobe sa správaš ako nepríčetný!"