Broken Love

43.kapitola

Nemám poňatia o čase, keď sa lakťom bezradne opieram o záchodovú misu a všemožne sa snažím prekonať ďalší odporný nával napínania, ktoré nie a nie končiť. Kolená si tlačím, čo najbližšie k hrudi a zadok ma z toľkého sedenia na chladných dlaždiciach bolestne omína. Ale je to príjemnejšia a znášanlivejšia bolesť, ako tá, čo mi dráždi celú hruď a príšerne stiahnutý žalúdok. Myslím, že po včerajšej návšteve u Carly, s úmyslom pomôcť jej s prípravou na blížiacu sa skúšku, nechcem vidieť žiadne jedlo z donáškovej služby aspoň najbližších pár mesiacov.

Ani poriadne nedokončím svoju myšlienku, keď mi opäť stiahne celú hruď a ja zo seba vydám dáviví zvuk... nasledovaný ničím. Zdá sa, že môj žalúdok je po hodinách útrap konečne prázdny. To však neznamená, že sa cítim lepšie. Naopak.

Roztrasenou rukou si prejdem po ústach a hneď na to si s malým zaskuvíňaním zatiahnem za korene vlasov, aby sa moja pozornosť na pár sekúnd odvrátila od žalúdka smerom k hlave. Je to márne. Neznášam vracanie. A od dnešnej prebdenej noci neznášam ani žiadne thajské jedlo. Chcem tu zostať. Prežiť tento deň na chladnej dlážke modrastých záchodových dlaždíc, ale zvonenie pri dverách ma donúti s ďalším dramatickým zavzdychaním vstať na roztrasené nohy. Nie je to ľahké. Nie po toľkých hodinách sedenia. A už vôbec nie v tomto stave.

To, že v zrkadle neskontrolujem ako vyzerám zistím, až keď cez všetky bezpečnostné zámky – ktorých nie je málo – otvorím dvere. Kova vidím po dvoch dňoch, alebo po jednom... nie som si istá. Stojí pred vchodovými dverami, v čiernych džínsoch a zelenej mikine, ktorú si u neho všímam prvýkrát. Vlasy má strapaté, rozhádzané na všetky strany a trocha vlhké od dažďa, ktorý neutícha rovnako ako moje nevoľnosti. Z jeho tváre prirýchlo mizne zdvorilý úsmev, striedajúci sa so zmrašteným obočím.

„Ahoj," zachrapčím cez podráždené hrdlo a okamžite to oľutujem. Zniem choro a Kovov výraz naznačuje, že vyzerám ešte horšie. To však nemení nič na tom, ako moje telo reaguje na jeho prítomnosť, tým veľmi dobre známym spôsobom. Už sa to nesnažím zastaviť. Zmiasť svoju myseľ, alebo sa vehementne presviedčať o tom, že je to nesprávne. Keď moje srdce vynechá úder, prijmem to s otvoreným náručím, rovnako ako každú jednu emóciu, čo v sebe prechovávam.

Emočne mám znova pätnásť a vôbec mi to neprekáža.

Aj keď po poslednom fiasku z Legacy, nedokážem tvrdiť, že Kova prechováva tie isté pocity, ako pred pár týždňami. Chcem presviedčať samú seba, že sa na tej nešťastnej oslave niekoho narodenín strhla zúrivá bitka o moju česť, ale bolo by to iba prázdne klamstvo. Kým Kova prišiel a posadil sa za bar, Adam a jeho spoločníčka boli jednoducho preč. Nevadilo mi to. Nepotrebovala som ďalšie problémy do svojej zbierky. To, čo mi však odvtedy neustále užiera myšlienky je Kovove čudné správanie. Áno, odprevadil ma domov. Áno, pýtal sa, aký som mala večer. Áno, znova mi poďakoval, že som mu dôverovala a zavolala ho, keď som cítila, že je to potrebné. No neprišiel ani jeden dotyk. Náhodné obtretie rúk. Doberanie. Či vášnivý bozk o stenu hneď vedľa dverí.

Miesto toho svoje pery pritisol na moje chladom vyštípané líce a poprial mi dobrú noc. Nič viac. Nič menej.

A teraz je znova tu. Vo svojej plnej kráse, pretože iba niekto hlúpi by si nevšimol, že Kova už dávno nie je len naivný chlapec, ktorého som poznala pred rokmi. To ako vystreto stojí. To ako mu tvár zdobí jemné jednodňové strnisko. Mám pocit, akoby som sa na neho dívala prvýkrát. Alebo je to tou slabosťou, čo ma donúti plecom sa oprieť o drevenú konštrukciu dverí.

Kova urobí rázny krok mojim smerom. Ani sa nepohnem. Nestrhnem. Necúvnem. Stojím ako socha. A on dvíha ruku a chladnými prstami mi prechádza po horúcom líci. Nežne, pomaly a starostlivo. „Vyzeráš otrasne. Si v poriadku?" Niet nad úprimnosť, ale v hlase má obavy a preto sa sústredím len na to.