Broken Love

11.kapitola

Moja mama je mojou najlepšou kamarátkou, keďže sme ostali spolu samé od mojich trinástich. Pozná moje obavy, sny a aj veci, ktoré bežní ľudia svojím matkám nezverujú. Máme spolu vzťah, ktorý spočíva v dlhých rozhovoroch, v záchvatoch smiechu a v neochvejnej úprimnosti. Tá úprimnosť je ale v poslednom týždni nesmierne narušená malými klamstvami a každá konverzácia, ktorú s mamou mám sa v mojom podvedomí podobá na bolestivé mučenie.

„Ako ide práca?" spýta sa ma ľahko, keď sa smer nášho rozhovoru prenesie z úvodných fráz do zložitejších tém.

Prehrabnem si vlasy, nohy si pritiahnem bližšie k hrudi a pomykám oboma plecami, sledujúc maminu tvár na displeji laptopu. Na tvári ma úsmev podobný tomu môjmu, gaštanové vlasy vyčesané do vysokého chvosta a v rukách zviera šálku obednej kávy, ktorú si podľa stúpajúcej pary, pripravila pred pár minútami. „Mohlo by to byť aj lepšie," priznám a snažím sa nepôsobiť tak nervózne, ako sa v skutočnosti cítim.

Mama si odkašle, pery jej pretne ďalší úsmev a keď nakloní hlavu, miesto mňa sa zapozerá na kopu vankúšov za mojim chrbtom. „Máš novú posteľ?"

Nie mami, bývam so svojim frajerom... vieš Adam ma u seba uchýlil, kým si opäť nenájdem niečo nové.

„Som u Adama," poviem pravdivo, ale nehodlám sa túto prostú vetu ďalej rozpitvávať. Nie je to tým, že by mama nepochopila moje zmýšľanie a nie je to ani tým, že by bola staromódna a podobné veci nepodporovala. Iba viem, že by ju táto situácia veľmi sklamala, najmä to, že som jej o tom nič nepovedala a nepožiadala ju o pomoc. „Musím ti niečo povedať," dostanem zo seba tak prirýchlo, že to musím ešte raz zopakovať, aby mi mama rozumela.

„Som samé ucho."

Vyzerá pokojne, stále sa usmieva a mňa pohľad na ňu úprimne teší, pretože v momente si neželám nič viac, než byť pri nej a všetko jej to hovoriť z očí do očí, nie cez displej laptopu a pätnásťminútový hovor medzi jej obedňajšou prestávkou v práci.

„Stretla som Kova," šepnem, dvihnem hlavu a chvíľu napäto počúvam, či sa tichým bytom neozvú kroky naznačujúce niekoho prítomnosť.

Mama pomaly zloží šálku na stôl, málinko sa vystrie a jej tvár nadobudne prekvapený výraz. „Konstantina?"

Prikývnem a cez nekvalitný obraz si všímam, ako sa mamina tvár postupne formuje z prekvapenia do obrovitánskeho úsmevu. „O môj bože," ruku si priloží na hruď, nakloní sa bližšie k displeju a jej radosť je tak veľká, že mi dozaista láme srdce. „Ako sa má? Ako vyzerá? Určite ste si po takom dlhom čase mali čo povedať."

Sklamanie a bolesť, presne to cítim, keď si uvedomím váhu jej slov a to, že by mohla mať pravdu, kebyže sa pred piatimi rokmi rozhodnem inak. Teraz sa zmôžem len na vykrivené pery a nepatrné pokrútenie hlavou. „Myslím, že ma nenávidí."

Mama otvorí ústa a vzápätí ich aj rýchlo zaklapne, krútiac hlavou zo strany na stranu. „Konstantin a nenávidieť ťa? Veď ten chlapec sa na teba vždy pozeral ako na princeznú a keby mohol, nosil by ťa na rukách."

Nie je ľahké ma zahanbiť, ale mamine slová docielia práve to a skôr než zažmurkám, líca mám sfarbené do červena a vnútri celá horím. „Mami, určite sa na mňa nikdy nepozeral ako na princeznú a nenasvedčovalo o tom iba jeho správanie, ale aj to, že mi neustále dával najavo, že som pre neho ako malá sestra."

„Mysli si čo chceš," povie mama, ale z jej úsmevu je jasné, že ona si tiež myslí svoje a názor, ktorý má, sa nechystá zmeniť. „Zmenil sa aspoň trochu?" nečaká na odpoveď, zapozerá sa na mňa a opäť prehovorí, tentokrát o niečo tichšie. „Ešte stále si pamätám, keď mali obaja s Willom trinásť a nechali si narásť dlhé vlasy, pretože boli posadnutí Tarzanom," zachichoce sa a jej pohľad sa upriamuje niekam za mňa, do diaľky, do spomienok. „Nakoniec sme ich oboch museli ostrihať, pretože v škole dostali vši."