Broken Love

6.kapitola

„Stretla som ho," dostanem zo seba jedným dychom v nedeľné poobedie, keď s Carlou stojíme za barovým pultom a obe v úplnom tichu utierame použitý riad z predchádzajúcej párty. Tú informáciu držím v sebe už niekoľko hodín a potreba niekomu sa vyrozprávať ma núti konečne otvoriť ústa, aj napriek tomu, že by som najradšej zavolala mame.

Ale čo jej poviem? Že Kova je späť a pravdepodobne ma nenávidí?

Carla sa ku mne otočí, na chvíľu prestane utierať a zatvári sa celkom nechápavo. „Koho si stretla?"

Jeho meno sa mi z hrdla predrie ťažko a bolestivo. „Kova."

„Čo..." Carla položí mokrý pivový pohár späť na pult a otočí sa ku mne celým telom, akoby nechcela, aby jej ušiel čo i len jeden náznak emócie na mojej tvári. „Kova... Kova... akože... tvoj Kova?"

Vydýchnem a pokrútim hlavou, stále cítiac tú ťažobu, ktorá na mne visí ako premočený kabát od nášho posledného rozhovoru z včerajška. „Nie je môj..." obzriem sa za chrbát, tíšiac hlas do šepotu. „A nerozprávaj tak nahlas, mohol by ťa niekto počuť."

A tým niekým narážam na Devon, ktorá je od sobotného večera oficiálne pripísaná na súpisku smien ku mne a Carle.

„To myslíš vážne?" spustí Carla prekvapene a našťastie šepotom, ktorý dolieha len do mojich uší. „A kde si ho stretla? Prečo a... preboha, ako vyzerá?"

Keďže Carlu poznám od šestnástich, je jedna z mála ľudí, kto vie, čo som za sebou vo Philadelphii nechala. Pozná takmer každý detail, od mojich citov, k preplakaným nociam a rozhodnutiam, ktoré mi dodnes mátajú hlavu. Ak niekto vie, čo všetko pre mňa Kova znamenal, je to práve ona.

Potlačím unavený ston, ktorý sa derie na povrch a dlaň si pritlačím na citlivé miesto na hrudi, ktoré od včera bolestivo pulzuje. „Býva s Adamom... teda je to vlastne jeho byt."

Ak sa Carla dovtedy tvárila prekvapene, jej oči po tejto informácií takmer vypadnú z jamiek. „Čože ? A prečo ti o tom Adam nič nepovedal?"

Bokom sa opriem o pult a pohľadom ešte raz preskenujem priestor okolo nás, ako keby sa čochvíľa odniekiaľ mohol objaviť Wes, alebo Devon. Prehovorím, až keď som si istá, že sa moje slová nedostanú ďalej ako ku Carle. „Vieš, že Adam o ničom nevie a Kova to včera pred všetkým zahral, že ma nepozná, takže to Adamovi rozhodne nemôžem zazlievať."

„Si na neho až príliš mäkká," povie Carla trocha hlasnejšie. „Mohol ti predsa spomenúť, že v byte nebýva len on a Fizzy."

Mohol, ale Adam má zrejme pamäť hodnú malého dieťaťa, keďže zabúda všetkým oznamovať dôležité informácie. Unavene si pošúcham čelo a ledva premáham túžbu posadiť sa na zem a nechať život len tak plynúť, zatiaľ čo ja budem oddychovať. „To je jedno," šepnem s malým myknutím pleca. „Musím si nájsť niečo nové."

„Zlato," Carla ku mne pristúpi, chytí ma za obe ramená a donúti pozrieť priamo na ňu. „Viem, že táto situácia sa nevyvíja tak, ako si to plánovala a že si v žiadnej zo svojich bláznivých predstáv nečakala, že ho raz opäť stretneš, ale toto nie je dôvod k panike."

Silene sa usmejem, pretože Carla vždy dokázala dávať tie najlepšie motivačné reči, ktoré by z podlahy pozdvihli aj toho najviac zúfalého človeka. „Ver mi," utvrdím ju, ale hlas ma zrádza a spolu s ním aj všetky tie emócie, ktoré sa vo mne nahromadili. „Nepanikárim, ja si skrátka musím nájsť niečo nové."

Stále mám pred sebou Kovov nenávistný výraz, keď mi šplechol do tváre tie slová, ktoré sa mi neustále prehrávajú v hlave. Nechce ma u seba a nech sa mu to snažím akokoľvek zazlievať, nedokážem to, pretože to jednoducho chápem.

„Povedal mi, že si mám pobaliť svoje veci a zmiznúť tak, ako pred piatimi rokmi."

Carla skriví tvár do bolestivej grimasy a rukou si prehrabne husté hnedé vlasy. „Čo mu preboha sadlo na nos? Veď si o ňom hovorila, že je to dobrý chalan, ktorý to občas prehnal so svojou prílišnou starostlivou. To, čo hovoríš teraz mi vôbec nesedí s tým ako si ho opisovala pred tým."

„Viem," šepnem a mám problém zadržať slzy, ktoré ma štípu v očiach. Spojme nedostatok spánku, s ťažkým rozhovorom a do všetkého primiešajme ešte tie dusivé pocity, a katastrofálne vodopády sĺz sú na svete aj u človeka, ktorý nemá vo zvyku plakať. „Nikdy som ho neplánovala znova stretnúť," priznám, zatiaľ čo si potiahnem rukávy svojho svetra bližšie k nechtom, ktoré doslova prahnú potom, aby sa podvolila svojmu najväčšiemu zlozvyku – ohrýzaniu. „Mal byť vo Philadelphii a nie sem v New Yorku a už vôbec nie v tom byte, kde ja, ale stalo sa," vydýchnem a opäť chytím do rúk ďalší pohár, odpútavajúc svoje myšlienky. „...uvidela som ho a jediné, načo som dokázala myslieť bolo... konečne je tu... som tak patetická."

„Nie si patetická," ubezpečí ma Carla ticho, objímajúc ma oboma rukami. „Nevidela si ho päť rokov a to táto doba síce jeho správanie neospravedlňuje, ale ja ti rozumiem."

„Nemôžem tam ostať."

Nie kvôli tomu, že ma tam Kova nechce, ale posledné čo chcem je trpieť a mučiť sa vlastnými pocitmi.

Carla prikývne, ešte raz ma pevne stlačí rukami a rovnako ako ja sa opäť oddá práci. „Nájdeme iné riešenie, niekto určite hľadá spolubývajúcu a tento klub je plný osamelých duší, ktoré ťa radi vezmú pod svoje krídla."

V podobných situáciách sebecky nemyslím na Adama a na to, ako bude reagovať. Mal mi povedať, že zabudol informovať svojich spolubývajúcich o tom, ako sa k nemu plánujem nasťahovať. No jediné, čo robil bolo, že ma duchaplne presviedčal o tom, ako bude všetko v poriadku.

„Ahoj," ozve sa nám za chrbtom Devon a jej hlas znie nesmelo a nervózne, akoby dlhú chvíľu zvažovala, či sa odváži robiť nám spoločnosť. Obzriem sa a len úskokom sa na ňu pozriem. Blond vlasy ma vyčesané do chvosta, modré džínsy roztrhané na kolene a čierne tričko zastoknuté do vysokého pásu. Na tvári ma výraz, ktorý súhlasí s jej nesmelým tónom. „Už som vyložila tovar... teda tú ľahšiu časť a utrela prach, a poukladala slamky a servítky..." rukou si prejde po upravených vlasoch a nervózne sa zasmeje. „Som príšerne nervózna, že toto je moja prvá noc za barom, netuším ako komunikovať so zákazníkmi a už teraz som si istá, že budem rozprávať hlúposti."

Ešte včera doobeda som ju chcela nenávidieť. Bezdôvodne a detinsky, pre žiarlivosť a pre to, že zastupuje moje miesto. Teraz však vidím nevinné dievča, ktoré za nič nemôže a ktoré naozaj nemám dôvod nenávidieť.

A to poznanie celkom bolí.

„Nemusíš s nikým hovoriť," poviem jej s nádejným úsmevom na mojich perách. Rozhovor, ktorý sme pred chvíľkou viedli s Carlou, sa zdá byť zabudnutý a zasypaný vrstvou nových povinností. „Na rozprávanie je tu Carla. Stačí, keď sa budeš len usmievať a prikyvovať."

Usmejem sa ešte širšie, predvádzajúc jej ako na to a keď to po mne zopakuje, v očiach sa jej odráža úľava. Pozerá sa na mňa, akoby vo mne práve našla priateľku a ja neviem, či s tým dokážem existovať.