Broken Love

34.kapitola

Snažím sa ostať nad vecou, aj keď pravda je taká, že posledné dni existujem stlačená medzi dvoma pocitmi. Mám nečisté svedomie, lebo som sa nechala uniesť a urobila niečo, čo som nemala. No zároveň sa z času na čas prichytím pritom, ako si želám vrátiť späť a urobiť to celé odznova. Je to zvrátené. Hlúpe. Ale sprevádza to moje myšlienky počas neúprosného čakania na Adama. A keď je reč o ňom. Budem sa sťahovať. Včera som absolvovala jednu obhliadku bytu, ktorý mi okamžite padol do oka. Je malý asi ako krabica od topánok, všetko je vtesnené do útulného priestoru jednej miestnosti s oddelenou kúpeľnou, ale je to presne to, čo si teraz môžem dovoliť. Akoby vietor na chvíľu zmenil smer a miesto nepríjemného fúkania priamo do tváre, ma tlačí dopredu, s jasným – všetko bude v poriadku.

Stačí mi len pobaliť veci a vysloviť tie jednoduché slová, ktoré za všetkým dajú veľkú bodku.

Gauč v obývačke sa stal mojim dočasným bydliskom. Sedím tu tak často, že na ňom asi doživotne ostane odtlačok môjho zadku. Nemôžem si však pomôcť. Keď som tu, myšlienky v mojej hlave sa upriamujú na všetko, čo sa tu odohralo, bez zbytočných výčitiek svedomia. Stále dokážem cítiť Kovove pery na tých mojich, to ako ani jedna časť mňa nechcela od neho odísť. Hrala som zákernú hru. S ním, aj sama so sebou, ale potrebovala som zostať. Vnímať teplo jeho tela, dovoliť mu, aby ma pri sebe držal, rozprávať jeden nezmysel za druhým. A keď ma prevrátil pod seba, pritlačil svojou váhou a zase raz pobozkal, všetko vo mne si prialo, aby ten moment trval celú večnosť.

„Dobré ráno," ozve sa do ticha bytu, čo ma vytrhne zo živých myšlienok. Líca mi automaticky naplní červeň, akoby mi Kova mohol vidieť do hlavy. To ako si stále prehrávam momenty spred pár dní, je ako chorobný stav, ktorého sa neviem zbaviť. Našťastie nikto z nás nemá super schopnosti a žiadne čítanie myšlienok sa nekoná. Inak by som sa asi prepadla od hanby.

„Aj tebe," vyslovím cez zovreté hrdlo a pozbieram dosť síl upriamiť na neho svoju pozornosť. Chcem sebavedomo tvrdiť, že veci medzi nami sú v poriadku a všetko je tak, ako to bolo pred pár týždňami. Ale nebudem si klamať. Tá energia nikam neodišla, ba naopak, nadobúdam pocit, že je čoraz silnejšia a stupňuje sa s každou hodinou, ktorú trávime bez seba. Aj teraz mi pohľad na neho na pár sekúnd vyrazí dych. Má na sebe oblek. Čierny, zrejme šitý na mieru. Dokonale mu obkresľuje široké ramená a pás, takže vyzerá ako vystrihnutý z obálky módneho časopisu. A možno ho tak vnímam len ja. Kova v obyčajnom tričku, bez neho, alebo takto v obleku. Je jedno, čo má na sebe. To, čo vo mne prebúdza ťažko pochopiť.

Nie to však len to, ako vyzerá. Len čo mi totižto oči zablúdia na jeho tvár, dych sa mi opäť zasekne. To akým spôsobom sa na mňa díva. Akoby neprešlo pár dní. Akoby sme stále existovali len my dvaja. Stojím na nohách ešte skôr, než mi dôjde, čo vyvádzam. Kráčam pomaly, krok za krokom a hruď sa mi nadvihuje, keď konečne nazbieram síl sa nadýchnuť. Len čo som pri ňom, v nose ma pošteklí jeho typická vôňa a tvár mi roztiahne úsmev.

„Čo povieš? Ako vyzerám?" spýta sa kopírujúc úsmev na mojej tvári.

Ešte raz si ho okato a pomaly obzriem a iba sťažka premáham nutkanie navlhčiť si pery. „Vyzeráš ako pán podnikateľ Konstantin Kovalenko."

Usmeje sa ešte širšie, ale ani takto sa mu nedarí zamaskovať tú viditeľnú únavu. Vyzerá, že opäť niekoľko nocí poriadne nespal. Tvár má bledú, nezdobí mu ju žiadne strnisko a nebyť sotva viditeľných kruhov pod očami, ani ja by som si nič nevšimla.

„Dnes to všetko končí," povie mi, ako keby ešte nebol pripravený odísť.

A ja zase nie som pripravená rozmýšľať racionálne, lebo sa k nemu automaticky natiahnem a začnem mu naprávať golier snehovo bielej košele, ktorý rozhodne naprávať nepotrebuje. Chcem sa ho len dotýkať. Len pod prstami cítiť to teplo, ktoré z neho vyžaruje. „Všetkým im vyrazíš dych," vyslovím šepky, keďže v hrdle mám obrovskú neviditeľnú guču, čo mi do očí tlačí slzy. Som emotívna a tak veľmi hrdá.