Broken Love

23.kapitola

„Tak aké to bolo?" spýta sa ma Carla, keď spolu po tréningu hovieme v prázdnej obývačke. Ona na gauči a ja na zemi, na mäkkom koberci, kde mi spoločnosť robí spokojne pradúci Mozart. Ten sa mi bez okolkov uvelebil na kolenách, hneď ako som sa posadila. Občas ho pohladím, ale keď vidím, že sa mu to prieči, okamžite prestanem.

„Divné," priznám, keďže mi Carlina otázka dochádza aj bez toho, aby povedala viac. Iné slovo na opísanie večere s Adamovými rodičmi hádam ani neexistuje. Ešte stále nad tým tuho premýšľam, vybavujem si celý priebeh a dopodrobna analyzujem fakty, čo sa nedajú ignorovať. Nie som totižto hlúpa, aby som uverila tomu, že tie modriny na Sandrinej ruke sú dôsledkom jej nešikovnosti v posilňovni. Skrýva sa za tým niečo viac a to viac ma úprimne desí, rovnako aj myšlienky na to, že takmer vôbec nepoznám človeka, s ktorým som strávila dva roky svojho života.

„Ako divné?"

Myknem plecami, ktoré mám po behu príšerne ťažké a prstami ľahko prejdem po Mozartovej hebkej srsti.

Carla ma pozná dosť dobre, aby vedela, že niektoré veci zo mňa musí postupne ťahať, až kým sa celkom nerozhovorím. Preto ma vôbec neprekvapuje, keď sa vystrie, posadí do tureckého sedu a venuje mi všetku svoju pozornosť. „Večere s rodičmi sú vo vzťahu dosť dôležitým krokom," povie a podľa drobného úsmevu na jej perách usudzujem, že rozhodne vie o čom rozpráva. „No tak, zlato, hádam nechceš, aby som sa ťa pýtala na každý detail... ako to dopadlo?"

„Fajn," dostanem zo seba, ale zniem monotónne a bez citov, čo sa okamžite snažím zakryť ďalšími slovami. „Bolo to skrátka divné."

Ako inak môžem popísať večer, ktorý mi do hlavy nakládol stovky otázok? Nadobúdam pocit, že sa v poslednom čase len točím dookola v tých istých problémoch a pátram po riešeniach, ktoré ani neexistujú. Keď ma však Carla obdarí ďalším nástojčivým pohľadom, lámem svoje chabé vyjadrovanie a zhrniem jej celý večer do skreslených detailov, kde vynechám Adamove klamstvo, môj názor na jeho otca a aj Sandrine desivo vyzerajúce modriny. Nie som úprimná, ale tá časť mňa, ktorá ešte stále verí v niečo lepšie, ma brzdí pred tým, aby som prezradila priveľa.

„Viem, že to nedopadlo podľa tvojich predstáv, ale nemôžeš vo všetkom hľadať len to zlé," povie mi Carla vrúcne, keď sa jej s malou dušou opýtam, či je normálne, že ma Adam predstavil rodičom až po dvoch rokoch vzťahu. „Adam je dobrý chlapec, pozorný, milý, so skvelou budúcnosťou a zazlievať mu, že sa s touto udalosťou rozhodol počkať, je jednoducho hlúposť. Aspoň máš istotu, že to teraz s tebou myslí vážne."

Niečo vo mne chce jej slovám odporovať. Pretože Adam je síce dobrý, pozorný, milý a jeho budúcnosť predstavuje dlhú cestu vydláždenú úspechom, ale za tým všetkým sa skrývajú temné stránky, ktoré nikto nevidí a ja sama ich začínam objavovať až teraz.

„Ľúbiš ho," pokračuje Carla, zrejme si všímajúc pochybovačný výraz, čo mi zahalí tvár. „...a on ľúbi teba. Je jedno, že toto prvé stretnutie nevyšlo tak, akoby malo. Budeš mať kopec ďalších príležitostí urobiť lepší dojem."

„Máš pravdu," šepnem a súhlasne prikývnem, presviedčajúc o tých slovách najmä samú seba. To ja musím uveriť, že Adamova a moja láska je silnejšia, než všetko to negatívne, čo mi požiera úsudok. Som si istá, že veci prehrmia. Zmenia sa. Zlepšia. A opäť bude všetko tak, ako to bolo na začiatku. Nemôžem len dovoliť obavám, aby ma úplne opantali.

Ibaže tieto zlé veci sú len jednými z mála skutočností, čo rozbíjajú moje istoty. Aj ten ďalší dôvod má meno, ktoré sa v mojej hlave ocitá dosť často. Kova. A majiteľ toho mena si vyberie práve túto chvíľu na to, aby sa vrátil domov a prerušil tak ničivý a únavný rozhovor medzi mnou a Carlou. Najprv počujem štrnganie kľúčov v zámke, a keďže je Adam na ďalšom dôležitom tréningu a Fizzy zatvorený vo svojej izbe, je mi jasné, že sa domov vracia práve Kova. Už len tá predstava, že ho po pár dňoch znova uvidím, mi na pery vnucuje úsmev a roztápa moje vnútro.