Broken Love

24.kapitola

KOVA

Slovo únava mi už vonkoncom nestačí na opísanie toho, čo posledné týždne prežívam. Som ako v jednom kole, vyčerpaný na maximum. A každý ďalší deň, každá neprespatá noc a dlhé hodiny strávené za počítačom, sa jasne odrážajú nie len na mojej nálade, ale aj na tom, ako vyzerám.

Ale nemôžem zastaviť. Povoliť. Cúvnuť. Či všetko vzdať. Neprestanem tlačiť na pílu, až kým im všetkým postupne nedokážem, že vôbec nezáleží na veku. Potrebujem si získať rešpekt. Vybudovať silnú povesť a najmä prestať dovoľovať, aby zo mňa stále robili hlupáka.

„Konečne," započujem, keď pomaly, krok za krokom, vychádzam hore schodmi až ku bytu. Nemusím dlho analyzovať, kto ku mne hovorí. Stačí dvihnúť hlavu a ocitám sa tvárou tvár Devon, ktorá stojí opretá o najbližšiu stenu, ruky ma prekrížené na prsiach a tvár jej zahaľuje neurčitý výraz. „Už som si myslela, že ani neprídeš."

Usmejem sa, ale všetko vo mne momentálne chce iba posteľ a spánok. „Čo tu robíš?"

Nech moja otázka znie akokoľvek hrubo, Devon to vôbec nekomentuje a zbytočne nerozpitváva. A presne preto nám to spolu tak funguje. Nemusíme sa rozprávať o tom, kde, kto bol. Čo, kto robil. Či, kto bola tá brunetka, čo sa na mňa minule usmiala. Je to úplne jednoduché. Keď ma Devon potrebuje, som tu pre ňu. A keď ja potrebujem ju, stačí dvihnúť telefón a všetko je vyriešené. Žiadne obavy, žiadne zbytočné city, len vypustenie pary.

„To nie je pekné privítanie, Kova," povie vážne, ale netrvá dlho a na červeno namaľované pery sa jej roztiahnu do širokého úsmevu. „Mám pocit, že sa mi v poslednej dobe vyhýbaš..." ruky mimovoľne spustí pozdĺž tela a keď nakloní hlavu, v oblečení, ktoré má na sebe, pôsobí ako nevinná školáčka, ktorá sa snaží vyprovokovať svojho profesora. Môj mozog môže síce trpieť nedostatkom spánku, ale ako sa zdá, všetko ostatné funguje v úplnom poriadku. „Tak čo je na tom pravdy? Vyhýbaš, či nevyhýbaš?"

Toto nie je vzťah. Nepýta sa ma, pretože žiarli, alebo hľadá dôvody k hádke. Toto je normálny rozhovor, ktorý sme spolu viedli už niekoľkokrát. Dopekla. Nech sa však snažím nahovárať si čokoľvek, opak je pravdou. Ten neurčitý výraz, čo ma na tvári, mi už nepríde až tak neurčitý a jej roztvorené oči prezrádzajú viac, ako ona sama chce. Naozaj si robí starosti. Naozaj ju to trápi. A možno som ju aj neúmyselne zranil. Kurva.

„Devon," iba šepky vyslovím jej meno, skrátim vzdialenosť, čo je medzi nami a oboma dlaňami ju ľahko chytím za bledú tvár. „Mám len veľa práce, už sme sa o tom predsa rozprávali." Miliónkrát.

Nemal by som ju v ničom utvrdzovať. Živiť v nej city, alebo ju o niečom presviedčať. Mala by si myslieť, čo len chce, analyzovať túto situáciu ako len chce, ale koniec koncov robím presne to, čo sám sebe zakazujem. Akoby som potreboval priliať olej do burácajúceho ohňa.

„Si si istý, že je to prácou?" spýta sa cez silený úsmev, ktorým sa jej však vôbec nedarí zakryť to, čo je očividne jasné. Má obavy a záleží jej na tom, čo poviem. A tento malý, nepodstatný detail mi sťahuje žalúdok do nervózneho uzla. Netuším, kam som sa to dostal, ale chcem vrátiť čas tam, kde na ničom podobnom nezáležalo. „Nie je za tým nejaké iné dievča, ktoré robí viac ako ja?"

Dopekla. Ako sa z tohto vymocem, bez toho, aby som to ešte viac neposral?

„Žiadna iná," prehlásim rozhodne a sebaisto, ignorujúc jasné výkriky mysle, ktoré vytrvalo protestujú proti tomu, čo som povedal. Už dlho hrám túto nebezpečnú hru a potláčam akékoľvek myšlienky na Maddie, čo manipulujú s mojim triezvym úsudkom. Odkedy sa veci medzi nami ako tak urovnali, myslím na ňu častejšie a intenzívnejšie, ako keby som už toho beztak nemal akurát tak dosť. Tie predstavy, ale končia presne tam, kde začínajú. V mojej hlave. „Mám veľa práce," zopakujem jasne, kladúc dôraz na každé vyslovené slovo. Devon ma pritom zaryto pozoruje a ak vo mne hľadá nejaké city, zrejme ostane dlho sklamaná.