Broken Love

31.kapitola

Po druhom pohári vína zo mňa opadá nahromadená nervozita a postupne ma opúšťajú aj racionálne myšlienky. Viac ako z vína som však opitá z Kovovej prítomnosti – len z toho, že je tu, iba pre ten neopísateľný pocit, že nie som sama. Aj on pomaly dopíja svoj druhý pohár a vždy, keď si ho priloží k perám, zakloní hlavu a prehltne, bez dychu pozorujem každý detail jeho tváre, akoby obyčajné pitie vína bolo niečím, čo som v živote nevidela.

Všetko, čo Kova robí ma istým spôsobom nesmierne fascinuje.

Aj teraz ho v tichu pozorujem, hompáľajúc nohami, zatiaľ čo krája zeleninu na drobné kúsky, precízne a s ľahkosťou, ako keby to robil každý deň. Je medzi nami istý odstup a práve preto mám možnosť bez hanby pozorovať línie jeho rúk, ktoré sa napínajú s každým jedným pohybom. Je to ako hra na mačku a myš. Ja sa pozerám, on naďalej krája a keď sa mojim smerom zadíva on, obraciam svoj pohľad na dno pohára, kde sa snažím skryť to náhle teplo tlačiace sa mi do líc. Som si istá, že si Kova uvedomuje to, ako sa na neho ustavične dívam, ale nedáva nič najavo a necháva ma postupne ho analyzovať a vstrebávať všetky maličkosti.

Napríklad to, ako stlačí pery k sebe, málinko sa usmeje a keď dvihne hlavu, zachytávajúc môj pohľad, opäť ma nachytá pritom, ako bezočivo zazerám. „Ešte stále ti nechutia?"

Nechápavo sa zamračím, istá si tým, že mi ušiel základ jeho otázky. „Huh?"

„Paradajky," kývne hlavou k svojej ruke, kde ako dôkaz drží jednu paradajku a úsmev na jeho tvári iba naberie na intenzite. Skvelé.

„Nie," dostanem zo seba rýchlo a ešte rýchlejšie pokrútim hlavou, keď si uvedomím, čo som povedala. „Teda áno, chutia mi."

Som si sama sebe na smiech a zdá sa, že aj Kova sa sotva premáha. Teraz je pre mňa, ale dôležité niečo iné. On si pamätá na to, že som neznášala paradajky. Je to úplne nepodstatné, no v rozpoložení v ktorom sa posledné týždne nachádzam, pre mňa táto malá vec nesie veľký význam.

Kova sa bez zbytočnej poznámky vráti k práci a ja dopijem aj posledný dúšok vína vo svojom pohári. Rýchlo, hltavo, na upokojenie toho, čo sa vo mne odohráva. Neviem to ani popísať slovami. Tú potrebu neustále sa na neho dívať, sledovať to, ako sa hýbe, ako sa tvári a najmä to, ako sa na mňa pozerá. Je medzi nami niečo, čo sa nedá ignorovať. Niečo ťažké, ale nie ťaživé. Energia, ktorá ma postupne láme, viac ako sladkastá chuť vína na mojom jazyku.

„Nie je zvláštne, že som ťa ešte nikdy nevidela piť?" opýtam sa do ticha, keď už ďalej nemôžem viesť nelogické monológy vo svojej hlave. Rozprávanie je fajn. Rozprávanie nevedie k veciam, ktoré si predstavujem. Rozprávanie to je presne to, čo potrebujem. A moja otázka je namieste. Toto je prvýkrát, čo Kova vidím s pohárom v ruke, aj keď je to len obyčajné víno, ktoré mu nemôže uškodiť. Nevidela som ho piť vo Philadelphii, ani na žiadnej z Fizzyho šialených party.

Všímam si, ako mykne plecom, vysype nakrájanú zeleninu do obrovskej panvice, a až potom sa na mňa pozrie. „Keď si bola doma, vždy bola pre mňa prvoradejšia tvoja bezpečnosť," prizná úprimne, uchopujúc nedopitú fľašu a krátiac vzdialenosť medzi našimi telami. Len čo je pri mne bližšie, zadržiavam dych a márne sa snažím upokojiť zvrátené reakcie môjho tela. Jeho vôňa, jeho blízkosť, celý on. To všetko vo mne spôsobuje obrovský zmätok. „A keď si odišla, všetko to, čo mi pred tým prišlo, ako prirodzené odrazu stratilo zmysel," doleje mi vína, fľašu položí na pult vedľa mňa a úsmev mu na tvári vystrieda zamyslený výraz. „...asi je čas porozprávať sa o istých veciach, na ktoré nie som hrdý."

A jedna nevinná otázka rýchlosťou mení pokojnú atmosféru. Chcem tie hlúpe slová vrátiť späť, no zároveň túžim vedieť a počuť, čo Kova ťaží natoľko, že celý stuhol. Moja dlaň bez premyslenia a automaticky vystrelí k jeho ruke. Dotknem sa ho na ramene. Ľahko a upokojujúco a už v sebe nenachádzam silu odtiahnuť sa. Prestaň sa ho dotýkať, Madeline. Avšak Kova sa netvári nepríjemne, ani jedným svalom na svojom tele mi nenaznačuje, že by sa mu môj dotyk priečil, a tak zotrvávam. Pre svoju vlastnú potrebu a hlavne preto, že pod teplom mojej dlane málinko pookreje. „Nemusíme riešiť žiadne vážne témy," šepnem skrz zovreté hrdlo, rukou mi prechádzajúc cez biceps.