Broken Love

7.kapitola

Utorok je jeden z mála dní, kedy nemusím pracovať, nemám tréning a Adam sa nikam neponáhľa, teda aspoň zatiaľ. Kniha, ktorú držím v rukách je len zásterkou na odpútanie mojej pozornosti od všetkých myšlienok, čo mi prúdia hlavou. Adam leží vedľa mňa, jednou rukou sleduje novinky vo svojom telefóne a tou druhou ma nežne hladí po vrchu hlavy, keďže ležím rozprestretá na jeho hrudi. Čím viac sa snažím vcítiť do osudov hlavných hrdinov, tým viac moja hlava odmieta spolupracovať a radšej sa sústreďuje na osobu ležiacu vedľa mňa.

Ani si nepamätám, kedy sme naposledy viedli normálny rozhovor. Kedy sa ma Adam naposledy opýtal, ako sa mám a čo plánujem robiť. Odkedy náš vzťah prekročil hranicu dvoch rokov, všetko medzi nami zapadlo ťažkým prachom, ktorý mi iba pripomína, že nič nie je také pekné ako na začiatku. Dlhé objatia vystriedalo krátke zovretie rúk, vášnivé noci prekĺzli do neromantických aktov a pekné slová už pripomínajú iba vzdialenú minulosť.

Knihu prudko zatvorím, položím ju na voľné miesto postele vedľa mňa a svoj pohľad otočím smerom k Adamovi. „Ako ide futbal?"

Na pár sekúnd sa ešte venuje telefónu a potom jeho oči skĺznu mojim smerom, obočie sa mu zúži a tvár zmení do nechápavého výrazu. „Chceš sa rozprávať o futbale?"

Nie som priveľký fanúšik a úprimne priznám, že nepokladám za dôležité zúčastňovať sa Adamových zápasov, čo mi samozrejme vždy vyhadzuje na oči. Jeho prekvapenie ma však zasiahne priamo do hrude, akoby som práve v mnohých ohľadoch sklamala samú seba a nie len jeho. „Prečo nie?"

„Neznášaš futbal."

A ocenenie za najhoršiu frajerku roka dostávam práve ja. „Chcem len vedieť, ako sa ti darí."

Jeho pozornosť ešte pár sekúnd tkvie na mne, až kým sa prekvapený výraz z jeho tváre nevytratí, rovnako ako pohľad, ktorý obráti späť k displeju svojho telefónu. Niečo doň kliká a pery mu formuje pohodový úsmev, akoby sme ani neboli uprostred rozhovoru.

„To myslíš vážne, Adam?" spýtam sa ho, cítiac zlosť, ktorá sa do mňa pomaly dostáva vplyvom jeho správania.

„Čo je?" vzdychne, pozrie na mňa a potom neurčito kývne hlavou. „Ty si predsa čítaš, nie?"

Do rúk schmatnem prvú vec, ktorá mi padne v úžitok – a to práve nevinnú knihu – a tresnem mu ňou do ramena, dvíhajúc sa z jeho zovretia. „Si neuveriteľný."

Cítim na sebe jeho intenzívny pohľad, keď sa snažím rozhnevane pozbierať na nohy, ale skôr než sa dostanem k podlahe, chytí ma za predlaktie a nemilo potiahne späť k sebe, až kým neležím na chrbte a on nehovie priamo nado mnou. „Prečo si taká urážlivá?"

Odfúknem si z tváre neposlušný pramienok vlasov, ktorý sa mi vyslobodil z vysokého chvosta a neochotne pookrejem pod váhou Adamovho tela. Môj vražedný pohľad a hnev, čo cítim, sa však zďaleka nestrácajú. „Nie som urážlivá," odbijem ho, ale tón môjho hlasu a toto správanie jasne kričia opak. „Chcem sa s tebou iba rozprávať a jediné, čo dokážeš robiť ty, je neustále sa pozerať do telefónu."

Adam nadvihne jedno obočie, nakloní hlavu na bok a jednou rukou mi skĺzne pod lem tmavomodrého trička. Prehovorí, až kým sa mi jeho ruka nerozprestrie po celej ploche brucha. „Žiarliš?"

Dostanem zo seba neidentifikovateľný zvuk, niečo medzi zavrčaním a zúfalým povzdychom. „Mám dôvod na to aby som žiarlila?"

Odpoveď zanikne v mojich perách, keď sa ku mne Adam skloní a náhlivo ma pobozká, akoby ho celá táto výmena názorov vzrušovala. Chvíľu sa oddávam jeho bozkom, dovoľujem mu prstami skúmať odhalenú pokožku môjho brucha, ale čím viac sa bozky vyostrujú a dotyky postupne strácajú pod lemom čipkovanej podprsenky, tým viac si uvedomujem, že sa ma snaží iba rozptýliť.