Broken Love

38.kapitola

Carla nemá pravdu. Nie som silná. Trvá to niekoľko dní, kým na mňa všetko doľahne. A to je na tom najhoršie, nech sa posúvam kamkoľvek, robím čokoľvek, všetko to ostáva so mnou a prichytí ma to úplne nepripravenú. Môžem s tým bojovať, strániť sa tomu, ale tie pocity koniec koncov nado mnou aj tak vyhrávajú. Upadám sama do seba. V noci nespávam. Pred očami sa mi prehráva celá situácia s Adamom, stále dookola, ako pokazená platňa. Ibaže v snoch na mňa kričí hlasnejšie, jeho dotyky sú tvrdšie a keď ma prstami stlačí okolo krku, nedarí sa mi nadýchnuť. Je to len sen, no je natoľko živý, že sa s ďalšími nocami bránim spánku, len aby som to celé nemusela prežívať odznova. Aj zámky kontrolujem na trikrát. Pravidelne. Takmer každé dve hodiny, akoby sa niečo medzi tým mohlo zmeniť. Začínam byť paranoidná a miesto toho, aby som s tým niečo urobila, trávim všetok čas osamote vo svojom novom podnájme, kde sa cítim stlačená medzi štyrmi stenami – doslovne.

Byt je naozaj malý. Jedna veľká izba s menšou kuchyňou, veľkým matracom z výpredaja a starým, ošúchaným gaučom, čo tu ostal po prechádzajúcich majiteľoch. Jediné, čo je od priestoru oddelené, je kúpeľňa. Nemám síl si to tu zútulniť. Prísť na to, kam čo položiť. Moje veci ostávajú nevybalené a jediný dôkaz, že tu niekto žije, je otvorený kufor a moja maličkosť, ktorá nedokáže vstať z postele. Možno jedna časť mňa v podvedomí tuší, že vybaliť sa je celkom márne. Bez druhej práce nebudem mať šancu mesačne za tento malý luxus platiť. A moja prvá práca už asi nebude mojou prácou, ak sa čoskoro nespamätám. Wes je ohľaduplný, dal mi voľno, ale ak to takto pôjde ďalej, náhradu za mňa nájde rýchlejšie ako si ja stihnem kúpiť letenku do Bostonu.

Ťažko popísať to, čo prežívam. Ten neignorovateľný pocit tiaže na mojej hrudi. Strach, ktorý je väčší, než odhodlanie. Telefón mi pravidelne rozsvecujú správy. Od Carly, ktorá sa začína vyhrážať, že ak sa jej konečne neozvem, tak za mnou príde a ukáže mi pravú tvár jej temperamentu. Od Fizzyho, ktorý miesto otázok posiela stovky emotikonov. A nakoniec aj od Kova, a tie správy ma lámu asi najviac. Je ich veľa, samé – si v poriadku, je ti lepšie, nepotrebuješ niečo... Tak veľmi chcem reagovať. Zbaviť ho starostí, napísať, že sa nemusí o mňa báť, že sa s týmto musím skrátka popasovať sama. Vytesniť tú spomienku z mojej mysle. Zbaviť sa obáv, že sa to celé môže zopakovať.

Dni sa mi splietajú do jedného. Z postele vstávam iba, keď potrebujem na záchod a všetko, čo zjem si okamžite pýta von. Je to ako začarovaný kruh. Aj teraz ubolene stúpam z nohy na nohu, naprávam si vlasy, čo sa mi lepia na čelo – kvôli kúreniu, ktoré neviem znížiť. Dva kroky tam, spláchnutie záchoda, dva kroky späť. Človek sa nemusí ani príliš namáhať. A chystám sa zababušiť späť do stále teplej prikrývky, ale ustrniem, keď ticho okolo mňa prehluší zvonenie pri dverách.

Nie je to prvýkrát, ale moje myšlienky automaticky smerujú na Adama. Našiel ma, prišiel sa pomstiť, prišiel dokončiť to, čo začal. Uvedomujem si, že to nemôže byť pravda. Nemá odkiaľ vedieť, kde som, ale tá predstava ma desí natoľko, že mi hruď stlačia obavy a odrazu sa mi dýcha oveľa ťažšie. Beztak sa premôžem a pomaly odkráčam k dverám, pretože čo ak je to vážna situácia, niekto potrebuje pomoc, alebo nebodaj horí? Opúšťam sa, ale ešte nie som pripravená zomrieť a už vôbec nie týmto spôsobom.

Len čo málinko pootvorím ťažké dvere, do nosa mi udrie výrazná spleť vôni. Dážď, pach cigariet a mužská kolínska. Sotva prekvapene zažmurkám a Kova sa prediera dnu pomedzi úzky priestor, bez slov a bez pozdravu, oberajúc ma aj o poslednú možnosť pokojne dýchať s vedomím, že sa nič zlé nedeje. Lebo sa deje. Pretože je tu. A ja nemo civiem, ako si rozzipsuje čiernu bundu, vyzlieka ju, obzerá sa okolo seba a následne ju púšťa na zem. Len tak.

„Čo tu robíš?" spýtam sa chrapľavo a unavene. Kova nereaguje, vyzúva si jednu tenisku za druhou a kráča ďalej do bytu, zatiaľ čo ja ticho zatvorím dvere, opatrne dvíham jeho premoknutú bundu a vešiam ju na jediný vešiak pri dverách. Tenisky mu ukladám vedľa svojich krikľavo žltých od Fizzyho. Stále mi nedochádza, že toto sa naozaj deje. Že Kova je skutočne tu.