Broken Love

2.kapitola

Keď vstanem z postele, žalúdok sa mi prevráti a hruď zovrie obrovská panika. Doteraz som bývala na internáte. S dievčatami a najmä s Carlou, ktorú som poznala od šestnástich. A teraz tu stojím, snažím sa zapnúť si podprsenku, napraviť vlasy a urobiť čo najlepší prvý dojem.

Nie je to prvýkrát, čo som u Adama na byte, ale vždy, keď sme sa sem náhodou ocitli - čo nebolo často- zaliezli sme u neho v izbe a všetkých sme ignorovali, takže na predstavovanie skrátka nebol čas. Následkom toho občas moju hlavu zaplavil nepríjemný pocit, že sa Adam za mňa skrátka hanbí... ale prečo by tom toľko nástojil, aby som sa k nemu nasťahovala?

Usmejem sa a nedovolím týmto zákerným myšlienkam komplikovať tento už beztak dosť komplikovaný deň. Srdce mi však zúrivo tlčie o hrudný kôš a moja dlaň sa v zovretí tej Adamovej určite rozpúšťa. Nemám ale priestor na ďalšie panické zmýšľanie a ocitám sa v útulnej kuchyni s vysokým stropom a kuchynskou linkou zladenou do tmavej hnedej. Všetko okolo mňa kričí, že tu okrem mimoriadne poriadkumilovného Adama žijú aj iní ľudia. A nenasvedčujú tomu len tisíce druhov tenisiek pri vchodových dverách, ale i kopa riadu na drese, v umývadle a hrnce na šporáku aj mimo neho.

Adam ma pretlačí až k linke, k vysokému hnedovlasému chalanovi, ktorý si pri vykladaní nákupu do chladničky pospevuje najnovšiu pesničku od Shawna Mendesa. Je úplne mimo rytmus, pokyvkáva si pri tom hlavou a keď si všimne, že mu stojíme za chrbtom, miesto zahanbeného výrazu sa mu na tvári objaví úsmev. „Máme návštevu?"

„Toto je Maddie," povie Adam stroho. „Hovoril som ti, že sa k nám na pár týždňov nasťahuje," uvoľní zovretie na mojej ruke a zamáva ňou vo vzduchu, akoby mu toto predstavovanie uberalo na veku. „Fizzy, toto je Maddie. Maddie, toto je Fitzgerald alias Fizzy."

Adamov, a zrejme už aj môj spolubývajúci, sa na pár sekúnd zatvári, akoby podobnú informáciu počul prvýkrát. Aj napriek tomu však predo mňa vystrie svoju dlaň a naširoko sa zazubí, ako keby som sa práve v tomto momente stala jeho najlepšou kamarátkou. „Teší ma Maddie," zatiahne, keď mu s ochotou a s jemným úsmevom podám svoju ruku, ktorú následne slabo stlačí v tej svojej. „Si mi podozrivo povedomá."

Netuším čím to je, ale stačí pár sekúnd v jeho prítomnosti a niečo vo mne mi nahovára, že si budeme rozumieť. „Pracujem v Legacy," objasním a kútikom oka pritom sledujem Adama, ktorý je miesto nášho rozhovoru príliš zaujatý svojim telefónom. Ten zviera v ruke, zatiaľ čo na perách sa mu pohráva samoľúby úškrn.

„Takže slečna je barmanka," zasmeje sa Fizzy a konečne povolí stisk na mojej ruke, ktorú si následne automaticky strčím do vrecka džínsov. Je to ten postoj - som trápna a neviem, čo so sebou robiť. Fizzy párkrát prikývne, spájajúc si veci dohromady a zrejme si v hlave tvorí vlastnú mienku o tom, kto som a čo robím. Je to prirodzene ľudské, že si o ostatných tvoríme názor, bez toho, aby sme ich poznali.

„Kurva," zavrčí Adam, práve v momente, keď sa chystám prehovoriť a trocha rozpustiť to trápne ticho, ktoré sa medzi nami rozhostilo. Striehnem po ňom pohľadom, ale nemusím ani nakláňať hlavu, pretože ku mne sprudka pristúpi, chytí mi tvár medzi svoje dlane a pobozká ma štýlom, na ktorý nie som zvyknutá. V tom bozku sa skrýva isté varovanie a zároveň cit, čo spoločne zdieľame. „Futbal," zamumle pomedzi ďalší bozk, ktorý vôbec nie je vhodný do spoločnosti v ktorej sa momentálne nachádzame. „Musím bežať na tréning, lebo tréner mi opäť nedá vydýchnuť..." uvoľní ma zo svojho zovretia a skôr než sa stratí vo svojej - teda našej - izbe, kývne hlavou smerom k chladničke. „Vrátim sa o tri hodiny, urobíš mi niečo na večeru?"

Nie som tu síce prvýkrát, ale jediné, čo mi je v tomto byte ako tak povedomé je jeho spálňa, predsa len sa prinútim prikývnuť - pre lepší vzťah a všetko, čo k tomu patrí. Adam mi nedá priestor na ďalšie otázky, napríklad čo chce jesť a kde nájdem potrebné suroviny, stratí sa v izbe a pár minút na to, za sebou hlučne zabuchne vchodové dvere, nechávajúc ma samú s človekom, ktorého takmer vôbec nepoznám.

Odrazu netuším, čo s rukami, kde sa pozerať a ani čo povedať. Väčšinou to s ľuďmi viem, dokážem ľahko prelomiť aj tie najhrubšie ľady, ale táto situácia sa mi vymyká z kontroly. Aj kuchynský priestor náhle pôsobí príliš úzko a Fizzy, ktorý nado mnou hovie vo svojej mohutnej výške, zaberá toľko miesta, že s každým nádychom, sa mi do nosa dostáva vôňa jeho kolínskej.

„Ty nehráš futbal?" dostanem zo seba bez premyslenia, keď sa konečne preberiem z počiatočného tranzu. Som dobrá v malých a nepodstatných rozhovoroch, za barovým pultom ich vediem neustále a táto situácia nie je ničím výnimočná.

Fizzy mi venuje ďalší úsmev poza svoj chrbát. Našťastie sa v jeho zvláštne modrých očiach neodráža žiadna otázka typu - prečo mi ešte stále stojíš za chrbtom? „Futbal?" spýta sa ma pobavene, krútiac hlavou. „Vyzerám ako niekto kto hráva futbal?"

Jeho otázka je dostatočným dôvodom na to, aby som po ňom prešla pohľadom. Je naozaj vysoký, ramená ma široké a rukávy jednoduchého červeného trička mu obopínajú svaly na rukách, čo ma dozaista dokážu rozdrviť chabým zovretím. Pôsobí mohutne a rozhodne ako niekto, kto sa venuje športu. Preto skúsim svoje šťastie ďalšou otázkou. „Basketbal?"

Tentokrát si miesto úsmevu vyslúžim smiech, ktorý je tak nákazlivý, že aj moje kútiky pier sa zvlnia v úsmeve, ktorému nemôžem odolať. Fizzy sa vystrie, takže pôsobí ešte vyššie, dvihne ruku vo vzduchu, napne svaly a hrdo si pobozká vlastný biceps, ktorý zdobí farebné tetovanie tiahnuce sa skrz celú ruku až po zápästie. „Toto sú gény, zlato. V skutočnosti študujem architektúru a občas si zájdem do fitka."

„To vysvetľuje veľa," poviem ľahko a sotva premáham smiech, pretože Fizzy je naozaj niekto, s kým nebudem mať problém. Vďaka jeho priateľskému postoju okamžite zabúdam na to, že tu od dnes budem bývať a že mu istým spôsobom budem narúšať osobný priestor, preto v hlave ani nelovím po ospravedlneniach, či neistých otázkach. Práve teraz je všetko v poriadku.

Fizzy pokračuje vo vykladaní nákupu, zatiaľ čo ja pohľadom preskúmam zvyšok priestoru okolo mňa. Kuchyňa je spojená s obývačkou, cez ktorú sa tiahne masívny kožený gauč, malý konferenčný stolík a stenu miesto umenia v podobe obrazov, zdobí obrovitánska plazmová telka. Každý kúsok priestoru mi jasne naznačuje, že tu chýba ženská ruka a vkus. Málinko odstúpim, keď sa Fizzy natiahne k skrinke, ktorú mám za chrbtom a práve ten pohyb spôsobí, že si na podlahe, blízko mojich nôh, všimnem Mozarta, ktorý pradie a užíva si chabé lúče pomaly zapadajúceho slnka.

Zohnem sa k nemu a zdvihnem ho do svojej náruče, práve vo chvíli, keď Fizzy náhlivo prehovorí. „To nie je dobrý nápad."

Netuším kam tým mieri, ale keď sa mi Mozart uvelebí v náručí, Fizzy otvorí ústa a tvár mu ozdobí výraz, ktorý jasne naznačuje prekvapenie. „Dočerta, ako si to urobila?"

„Len som ho zdvihla," objasním a okamžite sa chcem ospravedlniť, pretože nič nemôže pokaziť prvý dojem viac, ako chytanie cudzieho kocúra - nech to znie akokoľvek perverzne.

Fizzy párkrát prikývne a výraz na jeho tvári sa zmení z prekvapeného, na takmer obdivuhodný. „Mozart je mrcha, neznáša takmer všetkých a toto," kývne rukou smerom ku mne. „...musíš byť nejaká zaklínačka kocúrov, inak si to neviem vysvetliť."

Zazubím sa, pohladím Mozarta po hlave a on šťastne zapradie, akoby neexistovalo nič lepšie, než môj dotyk. Ten strach, čo mnou pred pár hodinami dominoval, sa celkom vytratí. Dokážem to, dokážem tu bývať a dokážem si ľahko zvyknúť. Chce to len čas.