Broken Love

4.kapitola

Moje baženie po hodinách spánku a oddychu, zaniká v hlasnom smiechu, ktorý ku mne dolieha aj cez vrstvu paplónu, čo si márne tlačím k uchu. Oči mám opuchnuté, v hlave mi brní a každý sval na mojom tele kričí v agónií, akoby to bolo prvýkrát, čo som netrávila noc v pohodlí mäkkej postele. Snažím sa všetok hluk ignorovať, sústrediť sa iba na seba, počítať ovečky a rátať do sto, ale nič nepomáha a tak sa s hlasným povzdychom vyštverám z postele o pol deviatej ráno, po troch hodinách spánku – unavená, iritovaná a pripravená zničiť kohokoľvek, kto mi dnes vstúpi do cesty.

Adamova časť postele je ako inak celkom prázdna. Paplón predelený na polovice a dokonale uhladený, ako keby od toho jediného kúsku dokonalosti závisel osud celého jeho dňa. Nie som ako on. Neporiadok ma neirituje a nepotrebujem mať všetko na svojom poriadku a dokonale uložené do symetrií farieb a veľkostí. Som pravý opak a kebyže túto izbu nezdieľam práve s Adamom, už teraz by sa tu povaľovali kopy mojich vecí a hlúposti, čo si nikdy nenájdu svoje miesto.

S neochotou si pretiahnem svaly, upravím vlasy a miesto Adamovho trička si na seba navlečiem pohodlný sveter a tepláky, ktoré sú jasnou predzvesťou toho, že dnes sa neplánujem ani pohnúť. Nohy mám bosé, tvár bez mejkapu a môj výraz sa určite formuje do nahnevanej grimasy, ktorej nedokážem nijako zabrániť.

Ten hlasný smiech ma sprevádza až do kuchyne, kde nájdem Fizzyho so zaklonenou hlavou, s rukou rozprestretou na hrudi, smejúc sa na plné ústa, na niečom, čo mu hovorí drobné dievča sediace na kuchynskej linke, len pár centimetrov od neho. Najprv len neisto zažmurkám a až potom sa cez hmlu mojich myšlienok dostanú spojitosti v podobe blonďavých vlasov, útlej postavy a širokého úsmevu. To dievča hompáľajúce nohami, s úsmevom na perách, je Devon, moja nová blonďavá kolegyňa, ktorá mi ešte pred pár hodinami robila spoločnosť za dverami skladu.

Veľa sme toho nenarozprávali, len zdvorilé frázy a neosobné otázky, ktoré neviedli k žiadnym záverom. Neviem o nej nič, len to, že sa volá Devon, má dvadsaťštyri a v Legacy pracuje sotva pár dní.

„Dobré ráno, Maddie," zatiahne spevavo Fizzy, keď si ma všimne trápne stáť medzi prahom kuchynských dverí. Z jeho výrazu však nečítam žiadne pohoršenie, či posmešky nad mojím divným správaním a tak iba chabo zakývam rukou a neochotne sa presuniem hlbšie do kuchyne. „Ako si sa vyspala?"

Očami pátram po Adamovi a keď si ho všimnem postávať za otvorenými dverami chladničky, to chvíľkové napätie vo mne sa na pár sekúnd vytratí. „Fajn," poviem ľahko a pristúpim až k Adamovi, ktorý ma automaticky chytí za bok, pritiahne k sebe a objíme okolo pása, tlačiac si ma k svojmu boku, akoby som bola jeho neoddeliteľnou súčasťou. Tento Adam je môj najobľúbenejší.

Devon mi venuje neistý úsmev, ktorý sa iba rozšíri, keď zoskočí z linky a šťastne zatlieska rukami. „Už nepočujem tiecť vodu..." nadvihne jedno obočie, zaklipká očami a mierne cúvne smerom k dverám. „Pôjdem ho prekvapiť."

Fizzy sa opäť hurónsky zasmeje a Devon sa v sprievode jeho smiechu stratí na chodbe, akoby tu nebola prvýkrát. Netuším čo povedať, netuším, ako túto situáciu vnímať, ale Adamov nežný dotyk na mojom boku a nedostatok spánku, ma rozptyľujú natoľko, že od otázok prúdiacich mojou hlavou ľahko upúšťam.

„Prepáč, že sme ťa zobudili," zamumle Adam do pokožky môjho krku, konečne zatvárajúc dvere chladničky, kde mu zrejme nič nepadlo do očí. „Fizzy občas nedokáže kontrolovať svoje výbuchy smiechu," toto už povie hlasnejšie a dôraznejšie, priamo pre Fizzyho uši. Ten sa aj naďalej uškŕňa, ignorujúc Adamove poznámky a zrejme aj kopu riadu, pre ktorú si musí natierať sendvič arašidovým maslom priamo vo svojej dlani.

„To je v poriadku," šepnem a špičkou nosa pošteklím Adama na krku, presne na mieste za ktoré si vyslúžim bozk do vlasov. Synchronicky sa pohneme, až kým sa on neopiera o kuchynskú linku a ja o jeho hruď, kde jasne dokážem identifikovať pomalý tlkot Adamovho srdca, ktoré ku mne preniká cez malú vrstvu nášho oblečenia. „Čo máš dnes v pláne?"

Adam slabo vydýchne, spojí naše dlane a zloží ich na mojom bruchu. Na pár sekúnd sa ocitneme v bubline, kde existujeme iba my. Žiadne zlé myšlienky, žiaden smejúci sa Fizzy a žiadna Devon, ktorá neprestáva rezonovať mojim myšlienkam. Práve teraz, som len ja a Adam.

„Mám tréning a večer plánujeme s chalanmi zájsť na pivo, pridáš sa?"

Nie som ten typ dievčaťa, ktorý sa pri zmienke partie chalanov a piva nahnevá, dupne nohou a odmietavo pokrúti hlavou. Obaja s Adamom máme rozličné skupiny priateľov. Obaja sa venujeme niečomu inému a práve tieto rozdiely nás ešte viac spájajú. Aspoň v to dúfam. „Večer pracujem," poviem a mierne skrčím obočie, keď môj pohľad padne na Fizzyho, ktorý si práve tlačí do úst celý krajec chleba.

„Škoda," zamumle Adam, skláňajúc hlavu k môjmu krku, ktorý ozdobí ďalším nežným bozkom. Chcem, aby sme s našou nesmelou hrou zapadli späť do jeho izby, medzi prikrývky, kde všetky problémy okolo nás existujú na míle ďaleko.

Život však nie je tak jednoduchý. Nemôžeme pred ním len tak zabuchnúť dvere a skryť sa pred všetkým, čo má pre nás pripravené. Neexistuje žiadna stopka, pauza, či vrátenie sa o pár rokov dozadu. Všetko zapadá do seba a tvorí chaos, ktorý aj plápolá a dýcha aj cez ohlušujúce ticho a pokoj.

Ja sama však veľmi dobre poznám ten moment, kedy na pár nedbalých sekúnd naozaj všetko zastane. Naposledy som to zažila pred piatimi rokmi, keď mi mama počas štedrovečernej večere s plačom vysvetlila, že už nevládze a jednoducho sa musíme odsťahovať. Vtedy som chcela plakať, prosiť ju o to, aby si to premyslela, ale stačil mi jeden pohľad na jej skormútenú tvár, na zlomené srdce a každý argument sa vytratil spolu s pocitom obrovskej nespravodlivosti.

Nepredpokladám, že to zažijem znova. Neprajem si zažiť to ešte raz, ale načo sú moje prosby, keď život sa sám postará o moment prekvapenia?

Niečo ma donúti pohnúť sa, akoby sa každá časť môjho tela odrazu túžila niekam vytratiť a to je ten moment, kedy sa svety spoja, minulosť podá ruku prítomnosti a ja sa ocitnem tvárou tvár človeku, ktorý doposiaľ existoval iba v mojich predstavách.

Kova.

Jeho smiech prenikne mojimi ušami, jeho tvár vidím pred sebou a všetko je to tak reálne a živé, že sa mi podlomia nohy a opäť sa zapriem do Adamovho náručia. Je tu. Priamo predo mnou. V dokonalej podobizni samého seba. Všetko vo mne sa láme, pretože nedokážem dýchať a hruď ma páli, zatiaľ čo srdce volá radosťou – je tu, je tu, je tu.

Môj Kova.

Chcem plakať, chcem sa naširoko usmiať, chcem sa skryť v jeho náručí a zistiť každý detail jeho nového života. Ale moje srdce a hlava sa neskoro stotožňujú s tým, čo vidia oči. Jeho smiech patrí Devon, podobne ako aj ruka, ktorú ma prehodenú cez jej ramená. Drží ju pri sebe v takej blízkosti, ako Adam drží mňa.

Ich smiech má desí. Ich pohľady ma trieštia na drobné kúsky a ja vonkoncom neviem, kde sa vo mne berú tieto pocity. Mám Adama. Mám priateľa, ktorý ma ľúbi a ja ľúbim jeho. Tak prečo mi stačí jeden pohľad na ducha z minulosti a srdce mi zviera neviditeľná ruka pevne a bolestivo. Nehýbem sa, nereagujem na konverzáciu, ktorá plynie okolo mňa a zatiaľ čo všetko naďalej funguje ako má, ja ostávam zaseknutá na tomto mieste, až kým sa naše pohľady nestretnú a Kova prudko nezastane.

V jeho tmavých očiach hľadám všetko to známe, čo som za sebou nechala. Hľadám dobrého priateľa, ochranársku povahu, široký úsmev a jamky v lícach. Stretávam sa však s druhom pohľadu, ktorý nepoznám.

Kova nie je šťastný, že ma vidí a ja nie som šťastná, že vidím jeho, pretože naše stretnutie sa už nikdy nemalo opakovať.