Ginny/Draco

9.

Bola sobota a s ňou metlobal! Od rána som mala dobrú náladu a tešila sa na zápas bystrohlavu s bifľomorom. Veselo som kráčala a chcela ísť na ihrisko keď spoza rohu niekto vyšiel a zablokoval mi cestu. „Čo chcete vy dvaja kreténi?" opýtala som sa nezaujato. Crabbe a Goyle sa naštvane zamračili a ruky stiahli na vrecká ich habitov. „Si nejaká príliš odvážna ty malá hnusná odporná suka." povedal mi Goyle a Crabbe sa pobavene rozchichotal. Pripomínalo to krochkanie prasaťa. Dobre vypaseného prasaťa.

„Odstúpte skôr než z vás spravím..." „ Čo také?" prerušili ma, „Ty všivavá zradkyňa čistej krvi nezaslúžiš si v rukách držať prútik!" vykríkli po mne. To mi stačilo, okamžite som stiahla do zadného vrecka no keď som si uvedomila že je prázdne zamrazilo ma.

„Ale ale, žeby malá humusáčka nemala prútik?" opýtali sa posmešne. Zovrelo mi hrdlo ale nedala som to poznať, jediný náznak slabosti a bol by so mnou koniec...no ani teraz to síce nevyzeralo moc ružovo. „Na to aká si špina nie si škaredá." hodnotil Goyle a tým svojím odporným slizkým pohľadom si ma premeriaval od hlavy po päty.

„Pôjdeš pekne s nami." „To asi ťažko." zavrčala som a odstúpila o krok dozadu. Keby som sa hneď teraz rozbehla nemali by šancu chytiť ma, moje plány sa zrútili keď som chrbtom narazila na stenu. Bola som v pasci. „Pokojne aj ťažko o to väčšie vzrušenie." zašepkal akože zvodne Crabbe až som myslela že ho ovraciam. „Všetci budú na zápase nikto nič neuvidí..." „ani nebude počuť." zachvátila ma panika, až dovtedy som bola v podstate pokojná kým ku mne nepristúpili nezdrapili ma za ruky, nohy a nevliekli ma po schodoch niekam hore. Moje najhoršie obavy sa naplnili keď sme zastavili pred núdzovou miestnosťou.

„Pustite ma!" zakričala som už zúfalo ale mali pravdu tu už nikto nie je. Ocitli sme sa v miestnosti kde je všetko skryté, ťahali ma čoraz ďalej od dverí, to už som sa neudržala a kričala som a kopala, všetko čo sa dalo ale bolo to zbytočné. Dupla som jednému už ani neviem ktorému z nich po nohe začo ma hodil o zem. Cítila som ako mi z hlavy vyteká krv, ktorej časť bola aj na rohu stola o ktorý som sa pri páde udrela. „Fajn môže byť aj tu." zaškeril sa Goyle a sklonil sa nado mňa. „Pripravená humusáčka?"

„Áno." povedala som rozhodnuto a schytila som nejakú sošku čo ležala vedľa mňa a z celej sily som mu s ňou vrazila. Skopla som ho zo seba dole a zahnala som sa po Crabbeovi. V momente som sa rozbehla preč. Cez slzy v očiach som poriadne nevidela a vrážala som do všetkého čo mi prišlo pod nohy. Zrazu som do niekoho vrazila a od strachu som vykríkla a znova som sa zahnala.

„No tak Weasleyová to som ja prestaň!" prestala som sa mykať a konečne zdvihla hlavu. Predo mnou stál Malfoy s nechápavým zhrozeným výrazom a rukami zdvihnutými v obrannom geste. Rozplakala som sa ešte viac a ani neviem prečo skočila som mu okolo krku. „Už si v bezpečí upokoj sa, Ginny." Zrazu som počula silný dupot a vedela som komu patrí. Zakvičala som a pritisla sa k Malfoyovi ešte bližšie a silnejšie. Spoza rohu vybehli zadýchané tie dve svine. „Čo sa to tu deje?" opýtal sa Malfoy celý zmätený z tej situácie. „Malfoy! čo to tu robíš s tou..." stisla som mu plece za ktoré som ho držala a on pochopil prečo sa za ním skrývam.

„Vy odporný skurvysynovia." precedil Malfoy cez zuby a vytiahol prútik zo saka. Oboch zasiahla kliatba ktorá ich odhodila do kopy harabúrd. Okolo krku sa im zamotali laná a na ich tvárach bola panika lebo nemohli dýchať. „Prestaň zabiješ ich!" vykríkla som keď som sa spamätala z toho čo sa deje. V momente obaja padli k zemi a len čo laná zmizli, pozbierali sa na nohy a z posledných síl sa rozbehli preč. Otočil sa na mňa a trvalo len chvíľu keď sa prejavili príznaky otvorenej rany na mojej hlave a mne sa zatmelo pred očami.

Keď som sa zobudila stále sme boli v núdzovej miestnosti, teraz som však ležala na nejakom gauči prikrytá dekou a cítila som že mám obviazanú hlavu. „Čo ti urobili?" bola prvá otázka ktorú som dostala. „Nič." zašepkala som zahanbene. Cítila som sa hrozne, dokázala som sa ubrániť, ušla som im a oni by ma nikdy nedobehli ale to v akom stave ma Malfoy videl...

„Prečo si nebol na zápase?" napadlo mi odrazu. „Záleží na tom? Je lepšie že som bol tu, aj teraz, pri tebe."prekvapene som mu pozrela do očí. Po chvíli odvrátil pohľad. Sedel vedľa mňa no pozeral pred seba a nervózne klepal nohou. „Ostane to len medzi nami?" opýtala som sa s nádejou, neviem si predstaviť čo by to bolo ak by sa o tom niekto dozvedel. „Pravdaže, o to sa neboj." uistil ma milo. Neverím že som práve povedala že Malfoy bol milý, je to neuveriteľné ale je to pravda.

„Takže tu sa skrývaš?" povedala som už zase sebavedomým hlasom a poobzerala som sa dookola. Uchechtol sa. „Áno aj tak sa to dá nazvať." potvrdil a opäť sa na mňa pozrel. „Povedal si mi Ginny." vyšlo zo mňa odrazu. Iba prikývol, „Povedal, no a? Veď sa tak voláš." pretočila som očami a vykašlala sa na to s ním je to zbytočné ak sa raz rozhodne niečo nepovedať alebo nevysvetliť neurobí to.

„Ak sa o tom budeš chcieť napríklad s niekym porozprávať..." začal koktavo Malfoy a ja som sa zatvárila neveriacky. „Chceš sa hrať na moju bútľavú vŕbu?" mykol plecami. „Volaj to ako chceš." vďačne som sa pousmiala. „Ďakujem ale to nebude nutné som v poriadku." postavila som sa na odchod a Malfoy ma len stroho pozdravil. „Budeš večer pri jazere?" rozhodla som sa nakoniec opýtať. Uškrnul sa a prikývol. „Tak večer, láska." neveriacky som pretočila očami: „Nedáš s tým pokoj?" neviem načo som sa pýtala keď som odpoveď aj tak poznala. Nedá...