Ginny/Draco

6.

„Dobré ráno." pozdravila som s úsmevom keď som vošla na raňajky do veľkej siene.„Ahoj." povedal odmerane Ron.„Čo je?" zamračila som sa pri tóne jeho hlasu.„Máš kruhy pod očami zase si nespala?"„Ale áno len som šla spať neskoro."„Zase?" opýtal sa Harry vyčítavo.„Skončili ste?" povedala som pokojne a pustila som sa do svojej ovsenej kaše.

„Ideš dnes s Deanom?" opýtala sa ma Hermiona večer v knižnici.„Daj mi s ním pokoj." zamračila som sa.„Zase ste sa pohádali?"„On stále niečo má. Na všetko sa sťažuje."povzdychla som si.„Dúfam že sa do Slughornovho vianočného večierku udobrýte." neveriacky som na ňu pozrela. Od kedy už len Hermionu zaujímajú tieto večierky?„Tak počkať!" vykríkla som radostne.„Ty chceš ísť na večierok? A skýmže?" usmiala som sa lišiacky a Hermiona sčervenala.„Ty vieš s kým." znudene som pretočila očami.

„Môj brat je idiot Hermiona." kto by to bol povedal že práve ona tá najmúdrejšia čarodejnica, taká odvážna a krásna sa zamiluje do takého idiota ako je môj brat.„Ak tam chceš ísť s Ronom ale on pôjde s Lawender prečo sa na to aj tak tešíš?" keď si niekto myslí že chrabromilčanky sú nežné a milé ženy mali by vidieť tento Hermionin diabolský pohľad.

„Pôjdem s Cormecom." odvetila jednoducho akoby to bolo úplne normálne.„Zbláznila si sa s tým pokrytcom?!" vykríkla som hlasnejšie ako som chcela a niektorý študenti po mne začali obzerať. „Upokoj sa a sadni si vysvetlím ti to." neochotne som sa posadila, tak nejak som tušila o čo tu ide ale vôbec sa mi to nepáčilo.„Vieš si predstaviť aký bude Ron naštvaný? Konečne pocíti to čo ja keď vidím tu..."

„Ahojte."„Ahoj Lawender." povedali sme naraz s falošným úsmevom.„Ste v poriadku?" opýtala sa starostlivo, niet divu tvárili sme sa ako práve pristihnuté pri čine.„Ale samozrejme len sme sa zľakli že je to nejaký chalan vieš...dievčenské rozhovory." zahovárala som.„O! to je super práve o tom s vami chceme hovoriť neuveríte čo sme dnes s Parvati videli!" o chvíľu prišli aj spomínané sestry Patilové a Cho s Lunou. Skoro tri hodiny sme preberali klasické školské drby, Lawender s Parvati na nich boli expertky nič im neušlo. Mne osobne bolo všetko ukradnuté ale prečo sa nad tým aspoň nezasmiať keď mám tu možnosť.

„To je Deanove sako?" Parvati vyšla z kúpeľne z Malfoyovým sakom zo včera.„Ou áno...ja...dal mi ho...asi včera...neviem." no výborne Ginny práve si sa prezradila. Všetky moje spolubývajúce na mňa pozerali ako na blázna.„Daj to sem." vytrhla som jej ho z rúk a hodila na svoju postel. Rýchlo som zatiahla baldachýn  a otočila sa k ostatným. „Tak čo zahráme rachotiacu sedmu?" navrhla som aby som odľahčila tú trápnu situáciu a zjavne to pomohlo. Kým sme išli konečne spať bolo krátko po polnoci. Unavene som sa zhodila na svoju postel okom priamo na gombík.„Kurva!" vykríkla som od bolesti a chytila som si oko.„Ginny čo stváraš?" ozvali sa všetky naraz.„Nič nič dobrú noc." precedila som cez zuby tak aby som sa nerozplakala. Prekliaty Malfoy, pomyslela som si a šúchala som si oko ktoré neprestávalo bolieť. Kto do riti máva takéto ostré gombíky?

„Dobré ráno." pozdravila som ráno baby v izbe. Všetkým skoro vypadli oči z jamiek.„Čo je?" Hermiona ku mne pristúpila a pozorne si ma poprezerala.„Čo si robila s okom?" opýtala sa starostlivo. Nechápavo som išla do kúpeľne k zrkadlu. Keď som uvidela svoj odraz zvrieskla som tak že to muselo byť počuť až do Rokvillu. Mala som ho červené a opuchnuté. Buchla som si hlavu o zrkadlo a ostala som tam takto opretá. Všetci už išli do školy ale ja som s takýmto výzorom jednoznačne odmietla.

„Ty si od rána nezmenila polohu?" opýtala sa ma neveriacky Hermiona keď po vyučovaní prišla na izbu a ja som stále bola opretá v kúpeľni o zrkadlo.

„Všetko mi už stŕplo tak že neverím že sa dokážem ešte vôbec niekedy pohnúť." nemusela som na ňu vidieť aby mi bolo jasne že prevrátila očami a už som počula jej kroky smerujúce ku mne. Chytila ma za ruku a ťahala preč. „Je to zrejme len alergia netvár sa akoby si umierala. Za pár dni to prejde." neveriacky som na ňu konečne pozrela.„Za pár dní? Mám takto chodiť niekoľko dní?! ... Musím sa ísť prejsť." zhodnotila som a vybehla som z izby, klubovne a následne hradu tak aby ma nikto nemohol uvidieť... Teda aspoň nie tu veľkú červenú guľu čo mám namiesto oka. Keďže bol október aj napriek tomu že bolo len 5 hodín von bola tma, čo mne samozrejme len vyhovovalo. Sadla som si pod vysoký dub pri jazere a hľadela pred seba... Teda aspoň tak polovične.