Ginny/Draco

26.

To bola posledná noc ktorú sme strávili spolu pred tým než sa všetko pokazilo. Než odišiel a ja som po takmer roku myslela že ho nikdy viac neuvidím. Pamätám si ten deň úplne presne. Ráno som sa zobudila v klubovni chrabromilu, už však nebola taká ako sme si ju všetci pamätali. Spali sme na vysiacich sieťach. Všetky izby boli zničené smrťožrúti rozbili každú postel, skriňu, dokoncs dvere pre prípad že tam niečo ukrývame.

V rade sme pochodovali sprevádzaný Alecto Carowovou do južného krídla hradu na obranu proti čiernej mágii ktorá sa po novom volala iba čierna mágia. Každému z nás sa v hlave opakovala len jediná veta, nech dnes nevyberu mňa. Toho koho vybrali na čarovanie mal ešte celkom šťastie v porovnaní s tým na kom sa kúzla, lepšie povedané kliatby, mali skúšať. Až na to že ak sme odmietli zakliať svojho kamaráta, súrodenca alebo lásku alebo nám to kúzlo jednoducho nešlo...mali sme smolu a skončili ešte horšie ako tí ktorý mali byť pokusnymi králikmi.

Bolo neskoro v noci keď sa v rádiu ozvalo hlásenie. Nechcela som to počúvať. Ďalšie mená nezvestných alebo mŕtvych. Namiesto toho však prišlo niečo iné. Všetci sa tlačili aby počuli čo najlepšie. Rádu sa podarilo zničiť jedno zo smrťožrútskych sídel a upáliť v ňom niekoľko smrťožrútov. Dohnalo ma to do zúfalstva. Zrútila som sa do plaču. Celé mesiace som verila že moja láska je niekde tam, a aj napriek všetkému čo prekonáva stále žije. Nepovedali jeho meno. Ja som vsak cítili že som ho tej noci stratila.

Nikto tomu nerozumel ale ani sa nepýtal. Hermiona mala pravdu. Mali sme byť nenápadnejší. Veľa študentov si všimlo že medzi nami sa niečo dialo no nikto sa na to nikdy nepýtal. Napriek tomu ako bol Draco "známy" na škole strata jedného z našich spolužiakov bola silná pre nás všetkých. Nie však tak ako pre mňa. Vsetky ilúzie o krásnom spoločnom živote sa rozplynuli a ostalo po nich len prázdno.

„Bež Ginny!!!" kričala na mňa mamka a ja som sa predierala cez kopy utekajúcih študentov. Vojna sa začala. Všade sa bojovalo, hľadali sme svojich priateľov, rodiny, preskakovali mŕtve tela spolužiakov...

Bojovala som vo veľkej sieni. Teda kedysi ňou bola. Teraz to bola len obrovská miestnosť ktorá ledva držala po kope. Neďaleko mňa bezvládne spadlo na zem telo Padmi Patilovej. Boli sme kamarátky celé roky, chcela som sa k nej vrhnúť a plakať nad jej stratov ale nemohla som. Musela som bojovať o vlastný život. Ledva sa mi podarilo odraziť jednu kliadbu už na mňa letela ďalšia. Rýchlo som sa otočila aby som si kryla chrbát keď som ju uvidela stáť priamo oproti mne. Ženu ktorú by si neprial mať takto nikto.

V čiernych očiach mala blesky a šialene sa usmievala: „Avada Kedavra! " Vykríkla. Vedela som čo príde. Umieranie. Kto vie aké je. Každopádne ja to čo chvíľa zistím. Mám len 17 no budúcnosť som pochovala v deň keď som ho stratila. Vlastne... Bola som jej vďačná. Ukončila moje trápenie na tomto svete v živote plnom bolesti a smútku a dala mi možnosť byť zase s nim. Cítila som ako sa mi nevedomky dvíhajú kútiky úst do s pokojného úsmevu.

Skôr než však stihla kliatba vyletieť z jej prútika do chrbta jej narazilo zelené svetlo. Dívala sa priamo na mňa keď jej život v očiach vyhasol. Všetko čo v nich mala bolo preč. Keď spadla na zem clovek by povedal že to bola úplne normálna žena. Jedna z mnohých obetí vojny. Mala peknú pleť dlhé vlasy aj prirodzenú ženskú postavu. Všetok hnev a šialenstvo zmizlo z jej tváre. Takáto bola smrť Bellatrix Lestrageovej.

Chcela som kričať. Od hrôzy a zlosti. Ako mohla umrieť prečo ma tu nechala stáť živú zatiaľ čo ona bezbolestne odchádza na lepšie miesto. Túžila som po tom mesiace! A niekto mi to zobral! Vzal mi aj poslednú nádej že budem šťastná. Mŕtva.

Až potom keď som bola pripravená pomstiť sa za svoj život, ten ktorý mal konečne skončiť som zbadala postavu ktora stála za ňou. Nevnímala som nič. Všetko sa vzďaľovalo a mňa pohltili sivé oči ktoré boli sotva pár metrov kdo mňa.

„POZOR!" výkrik ma vrátil späť. Spoznala som hlas Pansy a na sekundu som ju aj zbadala ako zdesene stojí neďaleko od nás. Draco ma okamžite stiahol za seba. Bála som sa najhoršieho že teraz keď sme zase opäť spolu ho zasiahla nejaká kliatba ktorá mi ho zoberie. Medzi nami však stála Narcissa Malfoyova. Poobzerala som sa okolo seba. Všetci smrtozruti už boli buď preč alebo ležali mŕtvy na zemi. Úplne dezorientovane som sa otočila k Dracovi. Položila som mu ruku jemne na líce „Ty žiješ." bolo to to jediné čo som dokázala povedať. „Povedal som že si ťa nájdem."

O 10 rokov neskôr.

Do dnes som nezistila kto zomrel v tom dome tej noci keď som myslela že som stratila Draca. No nikdy ma to po pravde ani nezaujímalo. Po vojne Harry oslobodil Draca pred Azkabanom začo som mu nadosmrti vďačná. On jediný vrátane Hermiony, chápal a rešpektoval náš vzťah. Pomáhal nám na samom začiatku keď Draco prišiel o všetky peniaze a my sme nemali nič. Dovolil nám ostať v Siriusovom dome, koniec koncov ako povedal, je to dom aj Dracovej rodiny. Ťažko povedať či sa moja rodina hlboko vnútri naozaj zmierila s tým koho som si vzala. Tak či onak... Ja som bola šťastná. A stále som. Mám manžela a najlepšieho priateľa. Draca a Harryho. Ani jeden z nich by to nikdy nepriznal ale v skutočnosti sa majú aj celkom radi. V mnohých veciach sú si podobný viac než sa im páči.

Keď som prišla po dlhom dni z práce konečne domov musela som si vydýchnuť únavou. Ako kapitánka metlobaloveho anglického tímu mám toho na krku viac než by som sama chcela. Čakala som že Draco bude v spálni pozerať telku prípadne mi nechá odkaz že išiel za Blaiseom. Namiesto toho som už medzi dverami počula hlasy z obývačky.

„Ahojte." povedala som nadšene. Pansy a Blaise sedeli na jednom z gaučov zatiaľ čo ich malá ročná dcérka sedela na zemi medzi hračkami pri Harrym. Draco akurát podával Hermione tanier zo sladkosťami. Aj ona a Harry majú to šťastie že sa im už o štyri mesiace narodí prvé bábätko. Môj manžel sa automaticky postavil aby ma mohol pobozkať. „Nie pred mojím dieťaťom." neodoustila si Pansy. Nedalo mi nezasmiať sa. Milovala som takéto spoločné večeri. Takýto šťastný život v aký som nikdy nedúfala že naozaj príde.

„Aký si mala deň?" zaujímal sa Harry čím ma vytrhol z premýšľania ako mám nahodiť tému na to na čo som sa chystala už od rána. „Ale no čo ti poviem. Skoré ranné vstavanie, vybaviť papierovačky kvôli odchodu jednej triafačky, odniesť Ronovi obed keď to už mám po ceste, potom som šla nakúpiť, zistila som že som tehotná, na tréning a domov. Taký bežný deň. " on len chápavo prikývol. Všetci pokračovali v tom čo doteraz a ja som s úsmevom čakala kým:

„ČO SI POVEDALA? TY SI TEHOTNÁ?" vykríkol ako prvý Draco až všetci nadskočili. Každou chvíľou som čakala ako to trafí šľak. V miestnosti zavládlo úplne ticho kým zase nezačal kričať ale tentokrát od radosti. „Ja budem otec!!! BUDEME MAŤ DIEŤA SPOLU!" „Nebuď si taký istý. " poznamenal ironicky Harry načo Draco zbledol. Neveriacky som pretočila očami. Oni dvaja si nikdy nedajú pokoj. „Jasné že je tvoje pre Merlina." pohotovo ku mne priskočil a zdvihol ma do náručia. „Veď vás tá radosť prejde keď celý váš deň bude zahŕňať jedenie, cikanie, kakanie, plakanie, a zase kakanie a plakanie a ďalšie jedenie a..." Pansy sme ani ďalej nenechali hovoriť a prerušili sme ju skupinovým smiechom. Hoci keď som si uvedomila že má vlastne pravdu...No to ešte len bude zábava.

KONIEC.