Ginny/Draco

5.

Keď sme sa sa ráno s Deanom zobudili samozrejme bolo už neskoro a zaspali sme do školy.„Musím ísť." Dean si rozospato pretrel oči. Kým ja som sa obliekala on ešte stále spal.„Ostaň ešte." zamrmlal do vankúša a pritiahol si ma k sebe.„Uvidíme sa neskôr."„Dnes večer?" túžobne sa mu zaiskrilo v očiach.„O deviatej tu?" navrhla som a on ako inak súhlasil. Potom som sa vybrala na neskoré raňajky.

Bola som pred vstupom do veľkej sieni keď:„No čo láska, Mala si ťažkú noc?" zasmial sa posmešne.„Narozdiel od tvojej áno."žmurkla som na neho a vošla som do siene bez toho aby som ho ďalej riešila. Cítila som ako ma prepaľuje pohľadom, otočila som sa a videla som ako sa uškŕňa. Potriasla som hlavou a prisadla si k Alice Spinnetovej.

„Nevieš ako sa má Katie?" opýtala som sa.„Už lepšie, odkliali ju a včera keď sme boli za ňou chvíľu s nami hovorila kým opäť nezaspala. Je veľmi vyčerpaná." bola som šťastná že sa Katie má lepšie no keď som si spomenula na udalosti v Rokville a prišlo mi zle.„Stále nevedia kto jej to urobil?" Alice sklonila hlavu.„Nie, ale podľa Dumbledorea to musel byť veľmi mocný čarodejník a navyše ak si nikto nič nevšimol...Ginny kam bežíš?" zakričala na mňa ale ja som už bežala preč zo siene rovno na záchody. Bolo mi zle z tej spomienky, videla som to, teda počula, a nikomu som nič nepovedala....ani som nič neurobila. Musím to zmeniť. Hneď!

„Čokoládové žabky." povedala som koktavo a chrlič sa začal otáčať a objavili sa schody.„Ďalej." ozvalo sa keď som zaklopala a dvere sa samé otvorili.„Á slečna Weasleyová vitajte." pozdravil ma Dumbledore spoza dubového stolu.„Deje sa niečo drahá?" opýtal sa ma milo. Cítila som ako sa mi začínajú potiť ruky.„Posaďte sa dáme si horúcu čokoládu." navrhol a po chvíli predo mňa položil veľkú šálku čokolády.

„Ďakujem." povedala som potichu.„Viete..." začala som keď som sa konečne odhodlala:„V ten deň keď zakliali Katie...niečo som počula." povedala som mu všetko čo som ti pamätala vrátane toho ako ma mrzí že som nič neurobila.„Neobviňujte sa slečna Weasleyová nie je to vaša vina to predsa viete, a keby ste sa o niečo pokúsili mohli ste skončiť dokonca horšie ako Katie." Dumbledore vždy vedel ako upokojiť ľudí ale tentokrát to nepomáhalo.

„Vie o tom ešte niekto?" pokrútila som hlavou.„Bude lepšie ak to tak aj ostane." samozrejme som to chápala a nemala som v pláne o tom nikomu nič povedať aj bez toho aby mi to vôbec pripomínal Dumbledore.„Myslíte že sa to bude opakovať? Že sa niekto pokúsi...zabiť vás?" opýtala som sa s pohľadom upreným k zemi. Nedokázala som to takmer vysloviť nahlas, bolo to absurdné.„Určite áno drahá Ginny, ale to nevadí. Ak to má prísť, príde to." asi nikdy nepochopím ako môže byť človek ktorý hovorí o vlastnej smrti taký pokojný.„Mali by ste už ísť inak nestihnete večeru." pripomenul mi a ja som sa začala zbierať na obchod.„Dovidenia profesor Dumbledore."

„Kde si bola celý deň?" opýtal sa ma Dean keď sme ešte ten večer ležali v núdzovej miestnosti.„Bola som u Dumbledorea."„A?"podvihol obočie a čakal vysvetlenie, to som mu však nemohla dať.„Nič dôležité." odvrkol si.„Prečo si taká tajnostkárka?"povedal už nie prívetivo.„Dean nerieš to pýtala som sa len na štúdium to je všetko." bránila som sa.„Jasné pol dňa sa s ním bavíš o škole? Do čoho si zas namočená Ginny, zase Harry, Ron a Hermiona niečo chystajú?"„Čo s tým stále máš?!" vykríkla som od zlosti. To že žiarli na Harryho sa dá ešte chápať ale už má niečo proti môjmu bratovi a kamarátke??

„Prestaň po mne vrieskať!"„LEBO ČO!" okríkla som ho. Zobrala som si veci a odišla som. Ešte pred tým som však stihla zakričať:„A JA SOM NEVRIESKALA! AŽ TERAZ VRIESKAM!!". Zabuchla som dvere a bežala som k jazeru kde som sa hodila do chladnej zamrznutej októbrovej trávy. Celým telom mi prechádzala husia koža ale oproti iným mne to bolo príjemné.

Zavrela som oči a počúvala to ticho. Moje rozjímanie prerušili rýchle kroky a praskanie konárov. Nevstala som, len som otvorila oči a otočila hlavu smerom k zvukom. Len pár metrov odo mňa kľačala v tráve postava zahalená v čiernom, hlavou sklonenou nad jazerom, pozerala na svoj odraz v hladine vody osvetlenej mesačným svitom.

Potichu som sa postavila a podišla k nej. Vedela som kto to je, spoznala som ho podľa rodinného erbu na prsteni.„A ževraj ja chodím po nociach vyplakávať." podotkla som uštipačne. Prudko sa otočil a v jeho očiach bola prvý krát vidieť panika a šok.„Do riti Weasleyová chceš aby som dostal infarkt?!"„Nooo." pouvažovala som a chvíľu a on ma prebodol pohľadom.

„Náramne vtipné."„Ja sa nesmejem len uvažujem aký by bol život krásny keby som sa na teba nemusela pozerať." začínala to byť celkom sranda až dokým:„Nikto ti nehovorí že sa na mňa musíš pozerať robíš to len z vlastnej vôle pretože som proste neodolateľný." žmurkol na mňa a sebecky mi poslal vzdušnú pusu. Chvíľu sme na seba pozerali kým sme nevybuchli do smiechu. Nie sebeckého a povýšeneckého ale naozaj úprimného.

„Keby si bol taký neodolateľný nesedel by si tu sám." zamyslela som sa ako je možné že tu nie je s nejakou svojou "hračkou" na jednu noc.„Ale ja tu predsa nie som sám." uškrnul sa na mňa arogantne, tak ako vždy na každú ktorej sa hneď z toho podlamovali kolená, fakt neviem prečo, bol pekný to hej ale je to magor...Malfoy a pekný no fuj!

„Snívaš o mne láska?" prebrala som sa zo zamyslenia. Jasné že by si neodpustil keby ma neoslovil tak ako včera Dean pri našom rozhovore ktorý mal byť súkromný, obzvlášť pre niekoho ako je Malfoy. Nenechala som sa ním však rozhodiť, naklonila som sa až úplne k nemu a zašepkala som:„Snívam...o tom ako ťa naberie dorážačka." potom som sa rozosmiala.„Vieš že by si sa hodila do slizolinu Weasleyová?"„A ty zase do Azkabanu." usmiala som sa sladko.„Keď už vedieme takýto príjemný rozhovor nesadneš si?" až teraz som si uvedomila že stále stojím. Napočudovanie som si k nemu naozaj prisadla.

„A pre tvoju informáciu ja som tu nereval."„Potreboval si si ešte viac zväčšiť svoje enormné ego a tak si zízal do svojho odrazu vo vode?" opýtala som sa nezaujato a prstami som si točila steblo trávy.„Chcel som byť chvíľu sám." ostali sme potichu sedieť zarytý každý vo svojich myšlienkach.„Nepýtala som sa."„Ale chcela si."„Aj keby, prečo by si mi odpovedal?" nedala som sa, zdalo sa mi divné že mi práve henten to tu sám od seba povie...vlastne že mi čokoľvek takto dobrovoľne povie.

„Práve preto som ti to povedal aby som sa vyhol tvojim zbytočným otázkam ktoré by ma nasrali ale ty to zjavne zvládneš za akýchkoľvek podmienok."„Tak predsa len máme niečo spoločné Malfoy obaja sme nesmierne otravný výnimka je len v tom že ja len pre teba a ty pre celý čarodejnícky svet." mierne som do neho strkla a on sa zasmial.

„Je ti zima?"„Nie, trasiem sa od vzrušenia že som tu s tebou." napodobnila som akože zamilovaný pohľad a znova ma striaslo.„Nemám ťa rád." zarazene som zdvihla obočie, skvostné Malfoy naozaj skvostné. „Ale som gentleman takže ťa nenechám zmrznúť...aj keď ťa nemám rád." podotkol znova načo som neveriacky pretočila očami. V tom sa stalo niečo čo som nečakala. Vyzliekol si sako a prehodil mi ho cez ramená.„Nemám ťa rada, ďakujem ti za sako, ale aj napriek tomu že si ma práve zachránil pred omrzlinami tretieho stupna ťa naďalej nemám rada." vrátila som mu s úškrnom.

„Mala by si sa vrátiť do hradu ďalšiu časť svojho oblečenia ti už nedám." bohužiaľ mal pravdu bola mi hrozná zima jediné čo som v tej chvíli chcela bolo zaľahnúť do teplej postele.„Ty nejdeš?" opýtala som sa kým ja som sa zdvíhala a on stále sedel.„Nie, prišiel som sem aby som bol sám no kvôli tebe som sa k tomu ešte nedostal." odbil ma arogantne, ako inak.„Idiot." zamrmlala som si pre seba a otočila som sa na odchod.„Dúfam že s tým sakom nemáš zvrátené plány." ozvalo sa za mnou kým som prešla sotva 10 krokov. S úškrnom som sa zastavila.„Ale áno ako si vedel? Budem do neho pichať špendlíky a dúfať že trpíš zatiaľ čo ja budem v siedmom nebi." odvetila som a pokračovala v ceste do hradu s príjemným úsmevom na perách.