Ginny/Draco

25.

„Nevyškieraj sa tak je to podozrivé." šepla mi Hermiona pri raňajkách. Zmätene som sa na ňu otočila. Odkedy tam sedí? Vôbec som si nevšimla kedy prišla. Vrátila som sa pohľadom k slizolinskému stolu. Draco sa zaškeril a pretočil očami.

„Nevyškieram sa." zamrmala som takmer nepočuteľne. „Nemôžete sa aspon pokúsiť byť nenápadný pokiaľ nechcete aby o vás vedela celá škola?" neodpovedala som. Bolo mi jedno aj keby to vedel celý svet ale kvôli Dracovi sme to museli tajiť. Nechcem si ani predstaviť ako by to zobrali jeho rodičia s celým smrťožrútskym rádom.

„Stále rozmýšľaš nad tým čo si mu sľúbila?" opýtala sa ma Hermiona odrazu. Smutne som sa otočila k slizolinskemu stolu a potom k profesorskému. Dumbledore spokojne o niečom debatoval s profesorkou Sprautovou. Pichlo na pri srdci pri predstave že Draco... „Viem že som mu to sľúbila. Ale ak má umrieť zomriem s ním."

Hermiona ma chcela ihneď odhovárať. Nečudujem sa jej. Ona je veľmi múdra na to aby vedela že ak chcel Draco aby som mu to sľúbila nerobil to len tak a vedel že sa to určite stane. A mňa pozná dosť dobre na to aby si mohla byť istá že ho nenechám zomrieť mi pred očami zatiaľ čo ja zbabelo utečiem. Najhoršie na tom bolo že nikto z nás netušil kedy to príde...

Prešlo pár mesiacov a bol jún. Ešte tri týždne a ďalší ročník je za nami. Celé dni i noci, všetky voľné minúty som trávila s Dracom. Boli to jedine chvíle kedy nemyslel na to šialenstvo ktoré sa dialo okolo nás. Netrápil sa Voldemortou úlohou ani skrinkou zmiznutia. Tú sme totiž už dávno opravili vďaka knihe polovičného princa ktorú som s Harrym skryla taktiež v nudzovej miestnosti. Draco nechcel aby smrťožrúti prišli do Rokfortu a napriek vyhrážkam od jeho tety Bellatrix ktorá mu neustále písala oddiaľoval to ako len mohol a stále tvrdil že sa mu ju nedarí opraviť.

Jeden z najhorších pohľadov sa mi naskytol ešte niekedy v apríli po veľkonočných prázdninách keď sme sa vrátili späť do školy. Celý deň som ho nemohla nájsť a keď sa mi konečne nenápadne podarilo dostať k Pansy a Blasiovi na ich tvárach som ihneď spoznala že sa stalo niečo zlé.

„Je v izbe. Nechce aby si ho tak videla a navyše je príliš slabý aby s tebou moc hovoril." Blaise sa ma snazil presvedčiť, dokonca ma niekolko krát vyslovene poprosil aby som tam nešla. Behala som celou cestou do žalárov a vôbec som neriešila udivené pohľady slizolinčanov keď som vďaka nejakým prvákom ktorý práve vychádzali z klubovne vtrhla dnu. Nemám najmenšie tušenie ako sa mi podarilo tak rýchlo (v rámci možností ) trafiť do ich izby.

Plakala som. Dlho. Sedela som pri jeho posteli a držala ho za ruku a pritom stále plakala. Láska môjho života. Muž s ktorým som chcela stráviť každý jeden deň až do smrti ležal na bruchu a celý chrbát mal obložený obväzmi a obkladmi ale ani to nezabránilo krvavým ranám presahovať na povrch. Jeho koža bola bledšia ako obyčajne a na tvári sa mu značila bolesť. To bola jediná vec ktorou sa líšil od mŕtvoly. Trpel.

Prešli asi štyri hodiny kým sa prvý krát mierne pohol. Pomaly otvoril oči a keď ma uvidel...čakala som radosť , smútok , možno hanbu či lásku... Nič z toho však neprišlo. Jeho pohlad bol prázdny, ani len tá bolesť v ňom nebola. Bála som sa prečo je tomu tak. Za celé prázdniny mi neposlal jediný list. Nemala som poňatia čo sa stalo na manore a čo mu robili. Možno to bolo sebecké ale jediné v čo som dúfala bolo nech mu nevymazali pamäť a vie kto som. Uľavilo sa mi keď mu po líci stiekla slza. Okamžite som ho jemne pobozkala.

Chcela som vedieť čo sa stalo ale vedela som že on to nechce. Nechce aby som to vedela a to som musela rešpektovať. Sedela som pri ňom celé dni. Blaise aj Theo mi ochotne ponúkli že si môžem ľahnúť do jednej z ich postelí že oni si ľahnú spolu aby som mohla ostať pri Dracovi.  Aj keby to neurobili nepohla by som sa odtiaľ, či už by to malo znamenať že prespím na zemi. Boli to príšerne dva týždne kedy som nechodila do školy ani do siene jesť. Chlapci a Pansy nám nosili jedlo a Hermione odkazy že som v poriadku a má každému hovoriť že sa necítim dobre a ostala som v izbe.

Bol príjemný letný deň a my sme stáli na astronomickej veži. Napriek kráse naokolo a všetkej tej pohode v týchto posledných dňoch niečo vyselo vo vzduchu. A cítili to všetci. „Už to viac nejde oddialovať Ginny." vedela som že ten deň príde ale nechcela som aby to bolo už teraz. Pretože hneď po ňom malo nastať peklo. „Zajtra večer prídu smrťožrúti a ja... Musím zabiť Dumbledorea." zašepkal takmer nepočuteľne. „Musíš ostať vo svojej izbe a nevychádzať kým neodídeme. Neviem či... Či sa ešte niekedy stretneme."

„Toto nehovor. Keď vojna skončí odídeme odtiaľto a všetko bude dobré. Dostaneš život aký si naozaj zaslúžiš." sama som neverila tomu čo hovorím. Keď vojna skončí, kto vie ako vobec skončí, väčšina z nás bude mŕtva a tá druha zasiahnutá touto hrôzou do konca života. Nikto už nebudeme mať viac šťastný život. „Ak sa to skončí nájdem si ťa Ginny. Sľubujem."