Choď do riti, Noah!

>11<

Pomaly som zaspávala na bare, keď sa konečne vrátila Sindy.

Mala som strašnú chuť ju vyfackovať za to, ako dlho bola s tým chalanom.

Vypila som iba dva drinky, aj keď som si na dnes sľúbila žiadne pitie ale pri tej nude ťa zabaví asi iba alkohol.

,,Pod Sindy, skôr než ti otrieskam hlavu o stôl." Nahodila nevinný výraz, aj keď je už jedná ráno a ona sa celú dobu zabávala, zatiaľ čo ja som tvrdla na bare a odháňala chalanov. Nabudúce už žiadne podobné akcie ako ísť do baru a dať si zákaz alkoholu a chalanov...

Radšej som sa postavila z barovej stoličky a skontrolovala si vrecká, či tam mám stále kľúče.

Keď som zistila, že všetko je fajn nakráčala som si to von z klubu a pritom dúfala, že ma Sindy nasleduje.

Pohľad na moju krásnu motorku mi pripomenul, že už som dlho nebola na závodoch. Chýbal mi ten nádherný pocit...

A potom prišla náhla zmena nálady.

Akoby ma ovalili balvanom a ja som si uvedomila krutú realitu.

Nie nie nie nie!

Prečo ma život trestá?! Prečo toľká nespravodlivosť?! Prečo práve JA?!

Moja motorka bola poškriabaná...

...

Po predýchaní prvotného šoku som sa skoro zosypala.

Oni mi reálne poškriabali motorku!

Ihneď som vzala mobil a vytáčala číslo servisu.

Zdvihol mi to nejaký chlapík, zrejme nahnevaný za to, že som ho o jednej ráno prebudila.
Ale moja motorka je dôležitejšia... To predsa pochopí, nie?

Po veľmi dlhej dobre presviedčania po moju motorku prišiel a odviezol ju ku sebe, opraviť ju.

Eh, asi mám problém, lebo Sindy na mňa celý čas pozerala ako na blázna.

,,Však kľud... Zavoláme taxi."

Znova som vzala mobil do ruky a tentokrát vytočila číslo taxi, ktorý o chvíľu prišiel. V tme bola žltá dobre vidieť takže nehrozilo riziko narazenia do auta a zlomenia si malíčka.

Nič horšie okrem pokazenej motorky totiž neexistuje.

Keď som nasadla dnu, nadiktovala som adresu najprv domu, kde býva Sindy.

Keď sa auto pohlo, takmer ihneď mi Sindy zaspala na ramene. Toto bude ťažká noc a ešte ťažšie ráno.

Ale iba pre Sindy, ja kocovinu mať nebudem... *Diabolský úsmev na mojej tvári*

Keď taxi konečne zastavil pred jej domom, musela som ju "trocha" prefackovať, aby sa prebrala.

Iba na mňa vrhla smrtiaci pohľad a pobrala sa domov.

Konečne, pretože počas spánku jej z úst začali tiecť sliny.

Na moje tričko.

Nad tou nechutnou spomienkou mi vyskočila husia koža, ale radšej som nasadla do taxi, aby som bola čo najskôr doma.

Znova som nadiktovala adresu a než som si to stihla uvedomiť, bola som doma.

Aspoň viem, že bývam blízko Sindy.

Zaplatila som teda taxikárovi a rýchlim krokom zamierila dnu, keďže mi bola zima.

V kabelke som začala hľadať kľúče, no jedine čo som našla bola moja panika.

Viete, vždy v kabelke nosím takú malú krabičku akokeby od zápaliek a keď sa mi chce fetovať, tak ju otvorím a trocha si šňupnem a zrazu bum bác  zachváti ma panika.

A takto to funguje u mňa, moju milí čitatelia...

Ale to je jedno, proste som zistila že nemám kľúče od domu.

Od zúfalstva som skúšala, či náhodou nie sú odomknuté dvere a verte či nie, odomknuté naozaj boli.

Zúfalstvo sa premenilo na strach.

Normálne sa nestáva, že by sme mali otvorené dvere.

So strachom som trošku pootvorila dvere, ale nič nezvyčajné som nevidela ani nepočula.

Prepchala som sa teda dnu a zasvietila svetlo.

,,Haló? Je tu niekto?"

Nič. Nikto sa neozval.

Keď som prišla do obývačky, čakalo ma tu "prekvapenie".

Na zemi boli porozhadzované vankúše, porozbíjané taniere a poháre.

A uprostred obývačky stal môj "otec".

A len tak mimochodom na mňa práve mieril sklenenou vázou.

Keď som si to uvedomila a rýchlo sa sklonila, takže ma váza tesne minula a namiesto mňa trafila pohár za prvé miesto v plávaní. Nebola moja, no aj tak mi tej veci bolo ľúto.

Roztrieštila sa na zemi a ku mne dopadol kúsok, kde bolo napísané meno môjho otca, výhercu.

Montgomery

Áno, môj "otec" sa volá Montgomery.

Jim Montgomery.