Choď do riti, Noah!

>29<

Sindy(pohľad)

Cestu autom mi vypĺňala spoločnosť London a ešte jedného dievčaťa- volala sa Clarisse. Bola to naša nová spolužiačka ktorá bola pozvaná taktiež a nemala odvoz takže som ju pozvala k nám, aby sme sa zoznámili. London zo začiatku nebola nadšená, však ona nikdy, ale potom sa zapojila do debaty aj ona a kríza bola zažehnaná. Nemohla som si pomôcť, no nedokázala som vnímať ich rozhovor, aj keď som chcela. Nenápadnosť nie je práve moja najlepšia vlastnosť, ale až tak som sa báť nemusela. London bola síce moja najlepšia kamarátka, no podľa mňa by si nevšimla že sa so mnou niečo deje aj keby som zomierala na rakovinu. Niekdy som bola za to rada, ako napríklad teraz, ale možno by som  bola ešte radšej kebyže sa jej môžem vyrozprávať o tom, ako som beznádejne zamilovaná do Nicka.

Samozrejme, najprv sa mi iba páčil, no keď sa o mňa začal zaujímať, navštevovať ma počas mojej choroby a písať mi milé sms-ky, moje srdce to nevydržalo a celé sa mu oddalo. Bola som ako lapená v pasci jeho milých slov, oslnivých úsmevov a pekných gest, odkadieľ nešlo nájsť cestu von. A možno som ani nechcela. Ten pocit, že tvoje srdce má pre koho biť je k nezaplateniu. A moje srdce každý každučký deň bilo len a len preňho. A aj keď bola London slepá, raz by sa to dozvedieť musela.  Musela by sa dozvedieť, že som podľahla jednomu z najhorších chlapcov na tejto škole, aj keď je to bizardné a hlúpe. Presne to som ja- hlúpa a naivná, ak si myslím, že naša rozprávka dopadne pekne, že budeme spolu žiť až do smrti. Ako kráľ a kráľovná. Bojím sa tej chvíle, keď sa sen rozpadne na milión kúskov a mňa obklopí nemilosrdná realita, kde som len ďalšou bábkou. Ďalšou hlúpučkou húskou v zástupe opotrebovaných panien.

London(pohľad)

Cesta autom bola pomerne dlhá, no v zajatí vlastných myšlienok mi prebehla prekvapujúco rýchlo. Nesedelo sa mi tu práve najpohodlnejšie, ale dalo sa to vydržať. Našťastie bolo otvorené okno a tak som sa tu neudusila, pretože leto sa na pár dní vrátilo naspäť a napriek tomu, že bola polovica septembra. Na sebe som mala overal, ktorý sa vďaka potu ktorý mi v cícerkoch stekal po chrbte priliepal na kožu. Husté hnedé vlasy, ktoré som v tejto chvíli nenávidela som mala zopnuté vo vrkoči, napriek tomu že tento účes sa mi veľmi nehodil no uchránil ma pred spoteným krkom. Clarisse so Sindy celú cestu štebotali a rozoberali klebety šíriace sa o našej hviezdnej skupinke chalanov s ktorými sa máme práve stretnúť.

Keď auto prudko zabrzdilo, nadšene som vykukla z okna. Konečne na mieste, kde bude studená sprcha. Ako prvá som vystúpila a zaklapla dvere, takže na platenie taxi zostali ony dve. Však neskôr im to zaplatím. Prešla som až ku kufru a počkala, kým ho šofér odomkne. Akonáhle som uvidela moju žltú cestovnú tašku, s menšou námahou som ju vybrala a položila na zem. Škoda, že tu nie je nejaký gentlaman ktorý by mi s ňou pomohol dovnútra. Je však nad slnko jasné, že takého by som v okruhu pätdesiatich  metrov nenašla, takže som bola donútená sa sama otočiť ku chate a s taškou v ruke dojsť ku dverám.

Dvere boli z tmavého dreva s čudnými znakmi vyrytými na bokoch, ktorým som však nevenovala žiadnu pozornosť. Upútal ma zovňajšok chaty, ktorý pôsobil veľmi staro. Neúmyselne som nadvihla obočie, no zároveň dúfala, že vnútri to bude lepšie.

Nebolo. Cez drevené steny prechádzal vietor až z vonka a ja som len dúfala, že bude teplá noc. Ak nie, umrzneme na kosť. Podlaha nebola o nič lepšia, no náladu jej zdvihol aspoň obrovský krb uprostred obývačky. Nachádzala sa tam aj veľká sedačka pre najmenej siedmych ľudí, koberec a dve kreslá. Detaily si všimnúť nestihla, keďže  sa sem nahrnuli všetci, ktorí boli pozvaní a začali sa objímať. S veľkou nechuťou sa so všetkými -aj s Noahom- objala. Jedna z trojičiek, pravdepodobne Tom, mi ukázal izbu. Keď okolo našej izby prešla Clarisse, kradmo sa na ňu  pozrel a chvíľu ma ignoroval, ale ihneď čo sa spamätal mi zasa venoval pozornosť.